Ľudstvo vstúpilo do 21.storočia (3.tisícročia), ktoré je nesporne poznačené globalizačnými procesmi, ktorých prejavom je najmä rozvoj globálnych finančných trhov (medzinárodný pohyb kapitálu sa zrýchlil začiatkom 80.rokov za vlády R.Reagana a M.Thatcherovej a najmä začiatkom 90.rokov 20.storočia), rast nadnárodných korporácií a ich čoraz väčší vplyv a vláda nad národnými ekonomikami.
Hlavnou črtou globalizácie je predovšetkým voľný pohyb kapitálu na rozdiel od pohybu ľudí, ktorý zostáva viac-menej veľmi prísne regulovaný. Kapitál ako podstatná zložka výroby sa od začiatku usiluje vyhnúť zdaneniu a regulácii a vzhľadom na možnosti jeho okamžitého presunu zároveň oslabuje schopnosť štátov kontrolovať a zasahovať do ekonomiky. Vplyvom globalizácie došlo k oslabeniu sociálnych štátov, ktoré sa zrodili po druhej svetovej vojne, pretože ľudia, ktorí potrebujú dávky zo systému sociálneho zabezpečenia, nemôžu z krajiny len-tak odísť, avšak kapitál, ktorému štát blahobytu vyruboval dane, môže. Zahraniční investori rýchlo presúvajú svoje investície z jednej krajiny do druhej, kde ich úroková miera a návratnosť kapitálu je vyššia, avšak práve z toho dôvodu sa sociálne výdavky znižujú, pretože investori sa vyhýbajú zdaneniu, od ktorého sociálne dávky závisia. Medzinárodný obchod a finančné globálne trhy vytvárajú nesmierne bohatstvo, ale vôbec sa nevedia postarať o sociálne potreby ľudí, ani o zmiernenie chudoby, o ochranu životného prostredia, ani o pracovné podmienky a ľudské práva, t.j. o tzv. verejné statky.
"Globalizácia však nie je hra s nulovým výsledkom"1 Globalizácia ako otázka spoločenského a politického myslenia je najmä paradoxom z dôvodu, že "pre veľmi malý počet ľudí je vysoko zisková, no ignoruje a odsúva na okraj dve tretiny svetovej populácie"2. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa neustále zväčšuje. Najbohatšie 1% obyvateľstva dostáva toľko ako najchudobnejších 57%. Viac ako 1 miliarda ľudí žije z menej ako 1 USD denne, takmer 1 miliarda ľudí nemá prístup k čistej vode, 826 miliónov trpí podvýživou3 a každý rok umrie 10 miliónov ľudí pre nedostatok najzákladnejšej zdravotnej starostlivosti.4
Globalizácia má svoj nielen ekonomický, politický a spoločenský rozmer, ale taktiež psychologický a sociálny, prejavujúci sa "v novej kvalite medzinárodnej deľby práce, inovácii a rýchlosti zmien vyvolávajúcich dopady najmä na sociálne postavenie ľudí".5
Globalizácia trhov viedla k nevyváženému sociálnemu vývinu a nemožno pochybovať o tom, že má kľúčový vplyv na trh práce a na úroveň zamestnanosti. "V období rokov 1990 až 2002 vzniklo napríklad v USA viac ako 20 miliónov nových pracovných miest, avšak prevažnú časť týchto nových pracovných miest tvorili pracovné miesta s nižšou kvalifikačnou úrovňou a s nižším mzdovým ohodnotením".6
Vzhľadom na skutočnosť, že novovzniknuté miesta vznikali najmä v sektore služieb (s nižším mzdovým a pracovným ohodnotením), konečný efekt tohto transformačného procesu sa prejavil v celkovom poklese úrovne príjmov prevažnej väčšiny amerických rodín, viazaných na pracovné príjmy. Na tento proces upozorňovali tak Jozef Stiglitz, ako aj David Rich - bývalý minister práce Clintonovej administratívy. Z uvedeného vyplýva, že novovytvárané pracovné miesta dosahujú nižšiu kvalifikačnú náročnosť, ako aj nižšiu úroveň mzdového ohodnotenia. Častokrát ide o vytváranie nových pracovných miest na skrátený pracovný úväzok, zvyšujúci sa podiel pracovných úväzkov na dobu určitú, výrazne narastajúce zapožičiavanie zamestnancov medzi firmami navzájom a vznikajú aj nové formy atypickej práce, napr.práca na diaľku (telepráca), práca doma, počítačová práca, atď. Z dôvodu liberalizácie globálnych trhov sa neustále prehlbujú problémy medzi celkovou úrovňou pracovných príjmov a celkovými životnými nákladmi obyvateľstva, pretože väčšina novovznikajúcich pracovných miest je ohodnotená na úrovni životného minima alebo minimálnej mzdy. To má za následok enormný nárast tzv. chudobných pracujúcich (poor workers), ktorí pracujú na úrovni
Dochádza zákonite k znižovaniu sociálnych istôt zamestnancov, ktorí vykonávajú závislú prácu za mzdu. V priestore Európskej únie predstavujú zamestnanci cca 80% obyvateľstva, pričom reálnemu podnikaniu sa chce venovať iba cca 15-20% obyvateľstva.8 Počet chudobných sa neustále rozširuje. Veľká časť strednej triedy sa postupne rozpadáva, pričom jej veľká časť sa dostáva medzi nízko príjmové skupiny a iba nepatrne malej časti sa podarí preraziť medzi vysoko príjmové skupiny obyvateľstva.
Dá sa povedať, že pod vplyvom 11.septembra 2001 došlo "k humanizácii globalizácie", čo sa prejavuje najmä hodnotami "globálnej solidarity a rovnosti príležitosti",9 avšak tieto princípy možno iba veľmi ťažko realizovať vo svete chudoby, biedy, nevzdelanosti, ako aj v nemožnosti prístupu k základnej zdravotnej starostlivosti. Sme svedkami, že globalizácia potláča dodržiavanie pracovných štandardov, ktoré sa týkajú najmä ochrany a bezpečnosti zdravia pri práci, dĺžky pracovného času, zamestnávania osôb mladších ako 18 rokov veku, minimálnych štandardov odmeňovania, atď. Nesúlad v prístupe k práci a kapitálu je podstatnou črtou súčasnej globalizácie. Svetová obchodná organizácia (WTO) nadraďuje medzinárodný obchod nad iné sociálne ciele. Ochrane práce sa venuje Medzinárodná organizácia práce (MOP, resp. ILO), ktorá vypracovala všetky dohovory (konvencie) nevyhnutné na ochranu pracovnej sily. Správny prístup by mal smerovať k ratifikácii a presadzovaniu jednotlivých dohovorov MOP vo všetkých krajinách sveta, čo by sa zákonite premietlo do:
V rámci prebiehajúcej globalizácie aj na území Slovenskej republiky dochádza k výraznému napätiu medzi záujmami zamestnávateľov a záujmami zamestnancov. Zamestnávatelia od roku 2001 neustále kritizujú (vraj) "vysoké" daňové a odvodové zaťaženie, ba dokonca už aj existenciu samotnej minimálnej mzdy. Záujmy zamestnancov, najmä ich sociálna ochrana premietnutá aj v pracovnoprávnom zákonodárstve sa neustále znižuje s odôvodnením "zrovnoprávniť (resp. zrovnovážniť) doterajšiu záujmovú sféru zamestnávateľa a zamestnanca tak, aby pre zamestnávateľa zamestnanec nebol priveľkou ťarchou a vážne neohrozoval jeho záujmy v konkurencii v širšom európskom (ako aj v celosvetovom) priestore".10 A práve v súčasnosti sa viac ako inokedy predtým ozývajú hlasy zo strany zamestnávateľských subjektov za zrušenie minimálnej mzdy s odôvodnením, že:
Pre nikoho určite nie je príjemné pracovať za minimálnu mzdu, ale je to vždy lepšie, ako byť odkázaný na pomoc od štátu, t.j. na dávku v nezamestnanosti alebo na dávky sociálnej pomoci.
Minimálna mzda má v Európskej únii tak svojich odporcov, ako aj verných stúpencov. Častým argumentom je negatívny dopad minimálnej mzdy na zamestnanosť, pretože ak je minimálna mzda príliš vysoká, môže mať za následok prepúšťanie nízkokvalifikovaných zamestnancov. "Tento názor nie je však empirický potvrdený, ba dokonca v niektorých prípadoch (štúdie z USA) bol zistený aj pozitivíny efekt zvýšenia minimálnej mzdy na zvýšenie zamestnanosti.Tento argument v našich podmienkach nie je možné potvrdiť, ani vyvrátiť, pretože obdobná štúdia zatiaľ nebola vykonaná".12 Pre niekoho (najmä pre zamestnávateľov malých a stredných firiem) predstavuje (vraj) brzdu podnikania a spôsobuje deformáciu trhu. Pracovná sila je (vraj) z dôvodu minimálnej mzdy príliš drahá, neumožňuje rozvoj kratších pracovných úväzkov a zamestnávateľom spôsobuje aj nemalé administratívne problémy.
Jej stúpenci naopak vyzdvihujú jej sociálnu funkciu a zlepšovanie pracovného postavenia a istôt zamestnancov, pretože podstatný rozdiel medzi výškou minimálnej mzdy a sociálnymi dávkami je nesporne dôležitým motivačným prvkom pri znižovaní nezamestnanosti.
Právo na odmenu za vykonanú prácu predstavuje jednu zo základných charakteristík pracovnoprávneho vzťahu, ktorou je jeho odplatnosť, resp. majetková stránka. Znamená to, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi platiť za vykonanú prácu. Je potrebné zdôrazniť, že majetková, odplatná stránka pracovnoprávneho vzťahu je regulátorom miery spotreby práce a súčasne mierou ocenenia individuálnych výsledkov práce jednotlivých zamestnancov. Avšak pracovnoprávny vzťah v tejto rovine nie je obyčajným výmenným vzťahom na spôsob výmeny tovaru a jeho ceny. V pracovnoprávnom vzťahu totiž nejde iba o vklad majetkový, ale ide najmä o vklad osobný a spoločenský. Človek pracuje nielen preto, aby si zabezpečil živobytie, ale práca je pre človeka zároveň aj prostriedkom jeho sebarealizácie. Z uvedeného vyplýva, že právne významná je aj sociálna stránka pracovnej sily, ktorá výrazným spôsobom špecifikuje pracovnoprávne vzťahy. Základnou formou odmeny za prácu je mzda (resp. plat).
V zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv (z 10. decembra 1948 - článok 23 ods. 3) "každý zamestnanec (pracujúci) má právo na spravodlivú a dostačujúcu odmenu, ktorá by zaisťovala jemu samému a jeho rodine živobytie zodpovedajúce ľudskej dôstojnosti". Taktiež v zmysle tohto dokumentu (článok 25) "každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá môže zabezpečiť jeho zdravie, jeho rodiny, zahŕňajúc v to menovite výživu, ošatenie, bývanie a lekárske ošetrovanie, ako aj potrebné sociálne opatrenia, t.j. má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej neschopnosti, pri ovdovení, v starobe alebo v iných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastanú za okolností nezávislých na jeho vôli".
Podľa článku 7 Medzinárodného paktu OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (z 12. decembra 1966) "štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého človeka na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zabezpečujú najmä odmenu, ktorá poskytuje ako minimum všetkým pracovníkom spravodlivú mzdu a rovnakú odmenu za prácu rovnakej hodnoty bez akéhokoľvek rozlišovania, pričom najmä ženám sú zaručené pracovné podmienky nie horšie, než aké majú muži, s rovnakou odmenou za rovnakú prácu, slušný život pre ne a ich rodiny v súlade s ustanoveniami tohto Paktu, odpočinok, zotavenie a rozumné vymedzenie pracovných hodín a pravidelnú platenú dovolenku, ako aj odmenu v dňoch verejných sviatkov". Taktiež v zmysle článku 11 tohto Paktu "štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahŕňajúc dostatočnú výživu, šatstvo, byt a neustále zlepšovanie životných podmienok".
V sociálnom chápaní minimálnych miezd pokračovala aj Európska sociálna charta, ktorá právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu zakotvuje v článku 4, ktorú Slovenská republika ratifikovala a 21.júla 1998 nadobudla právoplatnosť. Minimálna mzda je definovaná ako právo občanov na primeranú odmenu za prácu, a to aspoň na takej úrovni, ktorá zabezpečí zamestnancom a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň. (Uvedené právo na "primeranú odmenu", ktorá zabezpečí pracovníkom a ich rodinám dôstojnú životnú úroveň zakotvuje aj (revidovaná) Európska sociálna charta v čl. 4, ktorú však Slovenská republika zatiaľ neratifikovala.).
Podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky zamestnanci (bez zreteľa na štátnu príslušnosť), t.j. fyzické osoby zamestnávané v pracovnoprávnych vzťahoch (t.j. v pracovnom pomere alebo na základe dohôd mimo pracovného pomeru, t.j. na základe dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti alebo dohody o brigádnickej práci študentov) majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, pričom zákon - t.j. Zákonník práce im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že "štáty musia zaručiť slušný a dôstojný život každému, čo realizujú ustanovením minimálnej mzdy a poskytovaním dávok sociálnej pomoci."13
Mzda ako základná obsahová súčasť pracovného pomeru plní svoju funkciu dostatočne najmä vtedy, ak na zamestnanca pôsobí spätne stimulačne a motivuje ho k vyššiemu a lepšiemu pracovnému výkonu. V oblasti pracovnoprávnych vzťahov mzda plní štyri základné funkcie, a to :
Minimálna mzda z hľadiska ekonomického predstavuje:
a z hľadiska sociálneho predstavuje:
Okrem týchto funkcií minimálna mzda je aj
Minimálna mzda ako spoločensky najnižšia cena práce má v zákonodárstve anglosaských krajín viac ako storočnú tradíciu. Po prvýkrát sa uplatnila na Novom Zélande v roku 1894 ako súčasť rozhodovania pracovných sporov. V Austrálii bola zavedená v roku 1896 s cieľom zabrániť výplate príliš nízkych miezd, zaručiť existenčné minimum a obmedziť nekalú súťaž výplatami veľmi nízkych miezd.
Postupne bola uplatňovaná v Rakúsku a Nórsku (1918), v Československu (1919), v Nemecku (1923), v Španielsku (1926), v Belgicku (1934), ba dokonca aj v USA (1938).
Minimálna mzda predstavuje najnižšie peňažné plnenie, ktoré je zamestnávateľ (fyzická alebo právnická osoba) povinný poskytovať zamestnancom, vo väčšine prípadov v zamestnaniach najnižšej výkonnosti a kvalifikácie. Je to najnižšia cena práce zamestnanca a práve prostredníctvom minimálnej mzdy sa zabezpečuje životná úroveň na spoločensky (ľudsky dôstojnej) minimálne uznanej hranici.
Z pohľadu Medzinárodnej organizácie práce (MOP) sa minimálna mzda považuje za základny faktor sociálnej integrity občanov a právo občanov na minimálnu mzdu patrí do okruhu nedeliteľných a nescudziteľných subjektívnych sociálnych práv.
Metódy na stanovenie minimálnych miezd boli predmetom dohovorov MOP so sídlom v Ženeve - napr. dohovor MOP č. 26/1928 o zavedení metód určenia minimálnych miezd (Československo ratifikovalo 12.6.1950, č. 439/1990 Zb., dohovor MOP č. 99/1951 o metódach určenia minimálnych miezd v poľnohospodárstve (Československo ratifikovalo 21.1.1964, č. 470/1990 Zb.), atď.
Väčšina krajín OECD sa rozhodla pre jednotné celoštátne minimálne mzdy, ktoré pre niektoré skupiny zamestnancov, napr.pre zamestnancov, ktorí sú poberateľmi čiastočného invalidného dôchodku alebo invalidného dôchodku, pre mladistvých zamestnancov, učňov, atď., môžu byť ustanovené aj zníženými sadzbami.
Vo väčšine krajín je minimálna mzda ustanovená:
Na Slovensku je kolektívnymi zmluvami vyššieho stupňa a podnikovými kolektívnymi zmluvami pokrytých približne cca 35% zamestnancov. V prípade zrušenia minimálnej mzdy a v tej súvislosti aj minimálnych mzdových nárokov by prevažná časť zamestnancov zostala bez akejkoľvek minimálnej mzdovej ochrany17 Z uvedeného vyplýva, že minimálna mzda môže byť ustanovená na národnej úrovni - t.j. na základe celoštátnej-tripartitnej dohody sociálnych partnerov alebo podľa jednotlivých odvetví - tzv. odvetvové minimálne mzdy.
Je potrebné zdôrazniť, že všetky krajiny EÚ majú zavedené minimálne mzdy, vo väčšine prípadov podľa jednotlivých odvetví na základe dohody medzi sociálnymi partnermi, t.j. na základe kolektívneho vyjednávania. Napr. pre chemický priemysel, elektrotechnický priemysel, školstvo, zdravotníctvo, atď. "Naposledy minimálna mzda bola opätovne zavedená v apríli 1999 aj vo Veľkej Británii zákonom National Minimum Wage, ktorého prijatie znamenalo výrazné zlepšenie pre 1,5 milióna pracujúcich. Uzákonením minimálnej mzdy sa v priebehu dvoch rokov rozdiely v príjmoch žien a mužov zmenšili o 2%."18 Minimálna mzda je aj v USA, avšak Kongres minimálnu mzdu, ktorá bola do 31.12.2005 stanovená na 5,15 USD, t.j. v prepočte 150 Sk, neupravoval takmer deväť rokov.
Minimálna mzda bola upravená až od 1.1.2006 v 17 spolkových štátoch a vo Federálnom dištrikte Kolumbia z dôvodu, že životná úroveň mnohých ľudí sa znížila. Napr.v štáte Washington sa minimálna mzda od 1.1.2006 zvýšila najmenej na 7,63 USD na hodinu, v Oregone na 7,50 USD a v Connecticute dosiahla 7,40 USD na hodinu. V týchto i ďalších štátoch sa kažodročne minimálna mzda začala od 1.1.2006 upravovať v súvislosti s rastom inflácie.19
Do roku 1996 v Slovenskej republike bola výška minimálnej mzdy upravovaná vládnym nariadením (napr. vládne nariadenie ČSFR č. 99/1991 Zb. o určení minimálnej mzdy, vládne nariadenie ČSFR č. 53/1992 Zb.o minimálnej mzde v znení nariadenia vlády SR č. 645/1992 Zb. a nariadenia vlády SR č. 248/1993 Z.z.). Od 1.apríla 1996 však nadobudol účinnosť zákon NR SR č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde. Odvtedy má Slovenská republika tzv. jednotnú štatutárnu minimálnu mzdu. Zákon o minimálnej mzde bol novelizovaný viacerými zákonmi, napr. zákonom č. 346/1999 Z.z., atď. a viacerými nariadeniami, napr. nariadením vlády SR č. 298/2000 Z.z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy v sume 4 400 Sk mesačne (účinné od 1.októbra 2000), nariadením vlády SR č.525/2004 Z.z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy v sume 6 500 Sk mesačne (účinné od 1.októbra 2004), nariadením vlády SR č. 428/2005 Z.z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy v sume 6 900 Sk mesačne (účinné od 1.októbra 2005), nariadením vlády SR č.540/2006 Z.z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy v sume 7 600 Sk mesačne (účinné od 1.októbra 2006) a naposledy nariadením vlády Slovenskej republiky č.450/2007 Z.z., ktorým sa ustanovila výška minimálnej mzdy v sume 8 100 Sk mesačne (účinné od 1.októbra 2007).
Dňa 1.februára 2008 nadobudol účinnosť nový zákon č.663/2007 Z.z. o minimálnej mzde, ktorý zrušil celý zákon NR SR č. 90/1996 Z.z. o minimálnej mzde v znení zákona č. 366/1997 Z.z., zákona č.56/1999 Z.z., zákona č. 346/1999 Z.z. a zákona č. 225/2002 Z.z., ako aj nariadenie vlády Slovenskej republiky č.450/2007 Z.z., ktorým sa ustanovovala výška minimálnej mzdy.
Zároveň ustanovil, že od 1.februára 2008 do ustanovenia sumy minimálnej mzdy podľa tohto "nového" zákona č.663/2007 Z.z. o minimálnej mzde je suma mesačnej minimálnej mzdy každého zamestnanca, t.j. aj invalidného bez zreteľa na percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť odmeňovaného mesačnou mzdou vo výške 8 100 Sk a suma minimálnej mzdy za každú hodinu odpracovanú každým zamestnancom vo výške 46,60 Sk.
Dňa 19.septembra 2008 nadobudla účinnosť novela tohto zákona, t.j. zákon č. 354/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde. V zmysle tejto novely došlo viac-menej k zmenám technického charakteru a k posunu určitých dátumov. Najdôležitejšou zmenou je skutočnosť, že o sume minimálnej mzdy rozhodne vláda najneskôr do 20.októbra s prihliadnutím na stanoviská sociálnych partnerov, vývoj kritérií na úpravu sumy minimálnej mzdy, vývoj podielu čistej minimálnej mzdy z čistej priemernej mzdy najmenej za predchádzajúce dva kalendárne roky a s prihliadnutím na vývoj produktivity práce.
Nový zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení zákona č. 354/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde (ďalej len "zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov", resp. zákon o minimálnej mzde) upravuje poskytovanie minimálnej mzdy zamestnancom v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu na zabezpečenie minimálnej úrovne príjmu zamestnanca za vykonanú prácu. Znamená to, že sa vzťahuje na všetkých zamestnancov v pracovnom pomere (ktorý vzniká na základe pracovnej zmluvy) a v obdobnom pracovnom vzťahu (t.j. aj na príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície podľa zákona č.73/1998 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, na colníkov podľa zákona č.200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov,atď.). Tento zákon platí pre všetky druhy pracovných pomerov, pričom nie je rozhodujúce, či ide o pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas alebo o pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú podľa § 48 Zákonníka práce. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o minimálnej mzde sa nevzťahuje na fyzické osoby vykonávajúce činnosti na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t.j. na základe dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov a od 1.septembra 2007 aj na základe dohody o pracovnej činnosti.
| právny predpis - účinnosť | výška hodinovej minimálnej mzdy | výška mesačnej minimálnej mzdy |
| zákon č. 90/1996 Z.z. - od 1.4.1996 | 14,60 Sk | 2 700 Sk |
| zákon č. 366/1997 Z.z. - od 1.1.1998 | 16,20 Sk | 3 000 Sk |
| zákon č. 56/1999 Z.z. - od 1.4.1999 | 19,40 Sk | 3 600 Sk |
| zákon č.346/1999 Z.z. - od 1.1.2000 | 21,60 Sk | 4 000 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 298/2000 Z.z. - od 1.10.2000 | 23,80 Sk | 4 400 Sk |
| Nariadenie vlády SR č.411/2001 Z.z. - od 19.10.2001 | 26,60 Sk | 4 920 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 226/2002 Z.z. - od 30.4.2002 | 28,30 Sk | 4 920 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 514/2002 Z.z. - od 1.10.2002 | 32,00 Sk | 5 570 Sk |
| Nariadenie vlády SR č.400/2003 Z.z. - od 1.10.2003 | 35,00 Sk | 6 080 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 525/2004 Z.z. - od 1.10.2004 | 37,40 Sk | 6 500 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 428/2005 Z.z. - od 1.10.2005 | 39,70 Sk | 6 900 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 540/2006 Z.z. - od 1.10.2006 | 43,70 Sk | 7 600 Sk |
| Nariadenie vlády SR č. 450/2007 Z.z. - od 1.10.2007 | 46,60 Sk | 8 100 Sk |
| Zákon č. 663/2007 Z.z. -od 1.2.2008 | 46,60 Sk | 8 100 Sk |
Zákon o minimálnej mzde taxatívne ustanovuje proces začatia rokovaní medzi zástupcami zamestnávateľov a zástupcami zamestnancov (ďalej iba "sociálni partneri") o úprave sumy mesačnej minimálnej mzdy na obdobie nasledujúceho kalendárneho roka, a to najneskôr od 1.apríla. Upravuje presný postup pre prípad, ak sa sociálni partneri dohodnú na úprave mesačnej minimálnej mzdy, ako aj pre prípad, ak k dohode nedôjde
Pri úprave sumy mesačnej minimálnej sa prihliada na celkovú ekonomickú a sociálnu situáciu v Slovenskej republike za dva kalendárne roky predchádzajúce kalendárnemu roku, na ktorý sa navrhuje ustanoviť sumu minimálnej mzdy, t.j. napr. na celkovú ekonomickú situáciu v rokoch 2007 a 2008, najmä na vývoj spotrebiteľských cien, zamestnanosti, priemerných mesačných miezd v hospodárstve Slovenskej republiky a životného minima. Zákon upravuje výšku sumy minimálnej mzdy pre pracovný pomer na kratší pracovný, ako aj doplatok k minimálnej mzde, výpočet minimálnej mzdy za výkon domáckej práce a zvýšenie minimálnej mzdy.
Minimálna mzda má svoje významné miesto aj pre určovanie minimálnych mzdových nárokov podľa § 120 ods. 4 zákona č.311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, Zákonníka práce (ZP), ktoré zaväzujú zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi mzdu vo výške najmenej minimálnych mzdových nárokov v závislosti od stupňa náročnosti pracovného miesta v prípade tých zamestnancov, ktorí nemajú výšku mzdy upravenú v kolektívnej zmluve. Charakteristiky šiestich stupňov náročnosti pracovných miest sú obsiahnuté v Prílohe č. 1 k ZP. Pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené konkrétnymi charakteristikami.
Zákonník práce ustanovuje koeficienty minimálnej mzdy, prostredníctvom ktorých zamestnávateľ odvodzuje výšku príslušného minimálneho mzdového nároku. Sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň sa vypočítava ako násobok (súčin) hodinovej minimálnej mzdy pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v Sk na mesiac pre prípad, ak ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom a koeficienta minimálnej mzdy ustanoveného pre príslušný stupeň náročnosti práce.
Sadzba minimálneho mzdového nároku ustanoveného v Sk na hodinu sa zaokrúhľuje na celých desať halierov a sadzba minimálneho mzdového nároku ustanoveného v Sk na mesiac sa zaokrúhľuje na celých 10 Sk.
Z uvedeného vyplýva, že od 1.9.2007 v zmysle novely ZP, sa uplatňuje tzv. matematické zaokrúhľovanie sadzieb.
| Stupeň náročnosti pracovného miesta | Koeficient minimálnej mzdy | Sadzba minimálneho mzdového nároku ustanoveného v Sk na hodinu podľa stupňa náročnosti pracovného miesta | Sadzba minimálneho mzdového nároku ustanoveného v Sk na mesiac podľa stupňa náročnosti pracovného miesta |
| 1 | 1,0 | 46,60 Sk/hod. | 8 100 Sk/mesiac |
| 2 | 1,2 | 55,92 Sk/hod. - t.j. zaokrúhlene 55,90 Sk/hod. | 9 720 Sk/mesiac |
| 3 | 1,4 | 65,24 Sk/hod. - t.j. zaokrúhlene 65,20 Sk/hod. | 11 340 Sk/mesiac |
| 4 | 1,6 | 74,56 Sk/hod. - t.j. zaokrúhlene 74,60 Sk/hod. | 12 960 Sk/mesiac |
| 5 | 1,8 | 83,88 Sk/hod. - t.j.zaokrúhlene 83,90 Sk/hod. | 14 580 Sk/mesiac |
| 6 | 2 | 93,20 Sk/hod. | 16 200 Sk/mesiac |
Najvyššia minimálna mzda je v Luxembursku (1 571 EUR), v Holandsku (1 301 EUR), v Belgicku (1 259 EUR) a z nových členských krajín na Malte (603 EUR).20
Viac ako dve tretiny ľudí poberajúcich minimálnu mzdu v krajinách EÚ sú ženy. Dôvodom je najmä ich vyššia ochota pracovať za nízku mzdu na rozdiel od mužov. Minimálnu mzdu poberajú najmä občania s nízkou kvalifikáciou vykonávajúci pomocné práce v priemysle, poľnohospodárstve a hotelierstve. Najviac ľudí pracuje za minimálnu mzdu v Luxembursku (16%) a vo Francúzsku (14%-15%, pričom výška minimálnej mzdy je 1 280 EUR) a naopak, najmenej vo Veľkej Británii (iba 4% - výška minimálnej mzdy bola opätovne zavedená v roku 1999 a jej výška je 1 381 EUR) a v Španielsku (2%, kde výška minimálnej mzdy je 570 EUR).
Výška minimálnej mzdy v Slovenskej republike v súčasnosti je v sume cca 241 EUR a predstavuje približne iba 43% priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky (tj. zo sumy 18 761 Sk mesačne).
Dôkazom dôležitosti minimálnej mzdy je aj samotná skutočnosť určovania metód na pôde MOP (t.j. Medzinárodnej organizácie práce) v Ženeve na stanovenie minimálnych miezd, a to napríklad v 70tych rokoch aj pre rozvojové krajiny - dohovor MOP č.131/1970 a odporúčanie č.135/1970 o zavedení metód určenia minimálnych miezd pre rozvojové krajiny. Nesmierny význam minimálnej mzdy pre tretie tisícročie - t.j. v čase globalizácie (resp. slovami G.Sorosa - v čase celosvetového "trhového fundamentalizmu") nemožno v žiadnom prípade poprieť vzhľadom na verejnoprávny charakter sociálnych práv občanov, ako aj ekonomické záujmy nadnárodných korporácii, pretože práve minimálna mzda zabezpečuje ochranu záujmov najmä malých a stredných, predovšetkým "domácich" podnikateľov a chráni ich pred nekalou súťažou.
Ochranná funkcia mzdy je garantovaná už spomínanými medzinárodnými pracovnými dokumentami, najmä dohovorom MOP č. 95 o ochrane práce, základnou Zmluvou ES (čl. 141), viacerými smernicami EÚ zabezpečujúcimi zásadu rovnakého zaobchádzania, najmä pri odmeňovaní za prácu mužov a žien, ako aj Európskou sociálnou chartou ako základným právnym dokumentom Rady Európy, ktorý Slovenská republika ratifikovala a nadobudol platnosť v roku 1998.
Pre Slovenskú republiku minimálna mzda od 1.apríla 2004 plní ešte oveľa širšiu a dôležitejšiu funkciu, a to z hľadiska integrácie do EÚ. Mzdová úroveň v Slovenskej republike by sa mala čo najskôr priblížiť (vzhľadom aj na najvyšší rast produktivity práce a HDP v rámci EÚ) k mzdovej úrovni krajín EÚ aj z dôvodu vízie zavedenia eura v čo najkratšej dobe - t.j. v priebehu pár dní (od 1.1.2009). A na túto skutočnosť má vplyv aj výška minimálnej mzdy, ktorá podľa Európskej Sociálnej charty by mala dosahovať aspoň 60% priemernej mzdy v hospodárstve tej-ktorej krajiny.21
Naviazanosť najnižšieho vymeriavacieho základu na účely platenia poistného na sociálne poistenie (t.j. na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie, na poistenie v nezamestnanosti, na garančné poistenie i na úrazové poistenie) do Sociálnej poisťovne na výšku sumy minimálnej mzdy (resp. až 40 zákonov najmä v sociálnej oblasti) súvisí s hlavnou funkciou práva sociálneho zabezpečenia a jeho najdôležitejšieho systému sociálneho poistenia, prostredníctvom ktorého by sa mala zabezpečovať ochrana všetkého ekonomicky činného obyvateľstva v produktívnom veku (i v poproduktívnom veku - t.j. zamestnancov i SZČO) a ich rodinných príslušníkov (t.j. manželiek a nezaopatrených detí - t.j. aj žiakov SŠ a študentov VŠ) v období straty príjmu z ekonomickej činnosti (t.j. keď nemajú príjmy zo závislej činnosti alebo z podnikania) v prípade vzniknutých sociálnych udalostí - t.j. choroby, invalidity, tehotenstva, materstva, starostlivosti o malé dieťa, pracovného úrazu, choroby z povolania, nezamestnanosti, staroby, atď.
Prostredníctvom systému sociálneho poistenia sa zabezpečuje poskytovanie napr. dávok nemocenského poistenia (t.j. nemocenského, ošetrovného, materského, atď.), výška ktorých sa by sa mala priamo odvíjať v závislosti od predchádzajúcej pracovnej aktivity jednotlivca a dosahovaného príjmu (zárobku, mzdy, platu - t.j. princíp zásluhovosti, kombinovaný s princípom sociálnej solidarity - t.j. stanovenie minima a maxima nielen pre platenie poistného, ale aj pre výpočet nemocenskej dávky).
V zmysle ratifikovaného dohovoru MOP č.130 z roku 1969 o lekárskej starostlivosti a o nemocenských dávkach (č. 537/1990 Zb.) výška nemocenských dávok má byť najmenej 60% predchádzajúceho požívateľovho zárobku, resp. predchádzajúcej mzdy dospelého nekvalifikovaného robotníka (muža), t.j. najmenej 60% minimálnej mzdy alebo ak mzdy sú určené rozdielne v jednotlivých oblastiach, výška nemocenských dávok by mala byť najmenej 60% priemernej mzdy.
Iba dôsledným rešpektovaním a aplikáciou dohovoru MOP č. 130/1969 v našej platnej právnej úprave, t.j.v zákone č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov možno hovoriť o reálnom primeranom hmotnom zabezpečení občanov Slovenskej republiky pri nespôsobilosti na prácu, t.j. v čase choroby v zmysle čl. 39 ods. 1 Ústavy SR. 22
Na základe uvedeného možno konštatovať, že sa zabúda na hlavný zámer (úlohu, resp. funkciu) systému sociálneho poistenia, ktorým je najmä ochrana ekonomicky činných subjektov v čase sociálnych udalostí, keď nemajú príjmy z ekonomickej aktivity, aby sa so svojimi rodinami neprepadli do stavu hmotnej núdze, t.j. do biedy a chudoby (v európskom priestore sa ekonomicky činný občan EÚ považuje za chudobného, ak jeho príjem - aj vo forme sociálnych dávok - je nižší ako 50% priemernej mzdy).
Úprava výšky minimálnej mzdy má bezprostredný vplyv na platenie poistného na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie (od 1.10.2007), na zdravotné poistenie (od 1.1.2008) i príspevku na poistenie v nezamestnanosti (od 1.10.2007), v prípade zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu s ustanoveným týždenným pracovným časom, t.j.
"na minimálny vymeriavací základ pre odvody do fondov za zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu odmeňovaných mesačne najmenej vo výške minimálnej mzdy, ako aj
"na minimálny vymeriavací základ pre odvody do fondov pre SZČO - tj. za mesiac január 2008 SZČO bola povinná do 8.februára 2008 zaplatiť poistné na sociálne poistenie a aj preddavok na zdravotné poistenie z najnižšieho vymeriavacieho základu, a to najmenej z mesačnej minimálnej mzdy, ktorá je určená v sume 8 100 Sk mesačne.
Vzhľadom na nadobudnutie účinnosti nového zákona č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde od 1.februára 2008 došlo najmä k zmene v platení poistného na sociálne poistenie a na zdravotné poistenie v prípade poberateľov invalidných dôchodkov, a to bez zreteľa na pokles ich schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, pretože od 1.februára 2008 majú (tiež) nárok na mesačnú minimálnu mzdu vo výške 8 100 Sk a na hodinovú minimálnu mzdu vo výške 46,60 Sk.
Na základe tejto skutočnosti minimálny vymeriavací základ na platenie poistného na sociálne poistenie a na zdravotné poistenie v prípade poberateľov invalidných dôchodkov (bez zreteľa na percentuálny pokles ich schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, t.j. s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť najviac o 70%, ako aj s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70%) od 1.februára 2008 je taktiež zo sumy 8 100 Sk mesačne.
Je potrebné opätovne zdôrazniť, že naviazanosť výšky minimálnych vymeriavacích základov na účely sociálneho poistenia (t.j.nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, garančného poistenia i úrazového poistenia) na výšku minimálnej mzdy súvisí s ochranou najmä ekonomicky činného obyvateľstva (t.j. zamestnancov a SZČO, ktoré nevlastnia žiaden kapitál - t.j. napr. nehnuteľností, atď.) pred biedou a chudobou v čase sociálnych udalostí (t.j. počas choroby, tehotenstva, ošetrovania člena rodiny, invalidity, atď.), keď nemajú príjmy zo zárobkovej (ekonomickej) činnosti.
V prípade zrušenia minimálnej mzdy by sa aj v Slovenskej republike rozšíril počet tzv. chudobných pracujúcich, ktorých mzdy by boli veľmi nízke, z ktorých by neboli schopní platiť ani základné životné potreby na prežitie, t.j. bývanie, ošatenie, stravu, náklady na zdravotnú starostlivosť a na vzdelanie svojich nezaopatrených detí, t.j. nemali by právo na ľudsky dôstojný život, čo by bolo v rozpore aj s čl. 19 Ústavy SR. Je síce pravdou, že nízke mzdy by nezaťažovali zamestnávateľov, avšak zákonite by došlo aj k zníženiu domácej kúpyschopnosti obyvateľstva, pretože tieto skupiny zamestnancov by nemali nárok na získanie sociálnych dávok a vzhľadom na ich reálne zníženie príjmov zo zárobkovej činnosti by neboli schopní si platiť ani poistné na sociálne poistenie a ani na zdravotné poistenie. Zrušenie minimálnej mzdy by (paradoxne) najviac ohrozilo najmä slovenské malé firmy, ktoré síce zabezpečujú lokálnu zamestnanosť, ale zároveň sú naviazané aj na lokálnu kúpyschopnú pracovnú silu a zároveň by sa znížil aj dopyt po predmetoch dlhodobej spotreby. Výsledkom by bol ešte väčší rozpad (už i tak veľmi slabej) strednej vrstvy a jej prevažná časť by sa dostala medzi veľmi nízko príjmové skupiny, t.j. ešte viac by vzrástol počet chudobných pracujúcich, čo by sa premietlo aj do výrazného poklesu reálnych príjmov domácností. V tejto súvislostí je potrebné zdôrazniť, že práve sociálna funkcia minimálnej mzdy zabezpečuje aj jej ekonomickú funkciu, t.j. vzájomne sa ovplyvňujú, pretože aj prostredníctvom sociálnych príjmov sa zabezpečuje ekonomický chod spoločnosti, t.j.najmä ekonomický chod malých a stredných slovenských podnikateľov. Potvrdzujú to aj slová Gery Pechie z Ministerstva práce v Connecticute, ktorý poprel tvrdenia predstaviteľov zamestnaneckých zväzov združení v Obchodnej komore, ktorá obhajuje záujmy 3 miliónov podnikateľov a tvrdí, že vyššie mzdy vedú k poklesu pracovných miest. Gery Pechie uviedol, že "to nie je pravda, lebo práve pri zvyšovaní minimálnej mzdy sa peniaze dostávajú do rúk ľuďom, ktorí ich vydávajú a investujú a oni majú podiel na raste dopytu po tovaroch a službách a práve to prispieva k rastu zamestnanosti".23
Záverom na základe uvedených skutočností si možno tiež dať odpoveď na otázku, z akého dôvodu sa v dnešnej dobe neustále vedú diskusie o zrušení minimálnej mzdy, ak ju poberá v Slovenskej republike vraj iba 2% zamestnancov ?.
Odpovede na nastolené problémy, na základe argumentov za i proti, nech si vyvodí každý sám. Iba takýto prístup je základným znakom "otvorenej spoločnosti", ktorá je inkluzívna, otvorená ľuďom a "založená na uznávaní ľudí s rôznorodými názormi a záujmami, kde nikto nemá právo poslednej pravdy" (G.Soros). V takejto "otvorenej" spoločnosti (je však otázne, či ňou Slovenská republika je, resp. v najbližších rokoch vôbec bude?) majú vláda, štátne a sociálne inštitúcie, ktoré majú byť neutrálne, úlohu zosúladiť garancie individuálnej slobody s udržaním sociálnej súdržnosti.
Hodnoty právneho systému ako rovnosť a sloboda (čl. 12 Ústavy SR - t.j. zákaz diskriminácie, čo sa "vraj" premietlo aj do nového zákona č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde, kde už nie sú ustanovené "osobitné" - t.j. nižšie minimálne mzdy pre poberateľov invalidných dôchodkov) sú hodnotami, ktoré uznáva tá-ktorá spoločnosť. V tejto súvislosti možno konštatovať, že základné hodnoty právneho systému tvoria hlavné ústavné zásady, ktoré sú premietnuté aj do zásad jednotlivých odvetví práva, pracovné právo nevynímajúc (napr. základné zásady - čl.1,3,6 ZP a nasledujúce ustanovenia ZP). Zásada rovnosti vyplýva zo zásady sociálnej spravodlivosti, ktorej hlavným cieľom v každej sociálno-demokratickej spoločnosti je vytvárať všetkým sociálne podmienky dôstojného života a povinnosť zabezpečiť aspoň minimum existencie pre všetkých. Základným pravidlom je zohľadňovanie dobra pre každého člena spoločnosti a neprípustnosť doviesť člena sopločnosti k príliš hlbokej sociálnej stratifikácii. Znamená to, že je neprípustná diskriminácia alebo favorizácia nejakej sociálnej skupiny.
Rozdiely v názoroch môžu byť veľké. Avšak odpoveďou je jednoznačné dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd (t.j. sloboda a rovnosť v dôstojnosti i v právach - čl. 12 Ústavy SR, právo na život - čl. 15 Ústavy SR, právo na ľudskú dôstojnosť - čl. 19 Ústavy SR, atď.), medzi ktoré Ústava SR zaraďuje aj sociálne práva (t.j. právo občanov na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu, pri strate živiteľa rodiny, atď. - čl. 39 Ústavy SR, ako aj právo na primerané hmotné zabezpečenie občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu právo na prácu vykonávať - čl.35 Ústavy SR, právo zamestnancov na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň -
čl. 36 písm. a) Ústavy SR, atď.), a zároveň budovanie na spoločných záujmoch a snaha o prehĺbenie dialógu a spolupráce pri zmierňovaní konfliktov.