Masarykova univerzita
Právnická fakulta

Přeskočit na obsah

---

• Obsah
  • Uvozující texty
  • Milan Galvas: K problematice reprezentace zaměstnanců v pracovním právu ČR
  • Jan Pichrt: Transnational company agreement – Nový jev v právu kolektivního vyjednávání
  • Jan Horecký, Jaroslav Stránský: Sociální dialog a jeho účastníci
  • Jana Mervartová: Aktuální otázky Sociálního dialogu
  • Marek Švec, Martin Bulla: Exteritoriálny účinok národných kolektívnych zmlúv
  • Monika Čambáliková: Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo na Slovensku: stav a perspektívy
  • Eva Šimečková: Právní úprava stávky ve Francii
  • Martin Štefko: Ochrana odborových funkcionářů v České Republice
  • Libor Šnédar: Krátké zamyšlení nad problematikou právní regulace stávky
  • Zuzana Macková: Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo a reforma dôchodkového systému v Slovenskej republike
  • Naděžda Břeská: Principy a návrh právní úpravy první etapy sociální reformy
  • Vít Samek: ČMKOS a změny v důchodovém systému České republiky

Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo na Slovensku: stav a perspektívy

Social dialogue and social partnership in Slovakia: current situation and perspectives

Monika Čambáliková* [1]

Annotation

The merit of this paper is the analysis of the development, current situation and perspective of the social dialogue and social partnership in Slovakia in the context of the globalisation and integration on the one hand and post-socialist society transformation on the other hand. Social functions of the social dialogue/partnership are hereby reflected/mirrored in connection with the weakening of their “traditional“ actors (including national social state) and some of its “traditional“ competences. The new situation brings new challenges in respect to the social dialoque and social partnership. It motivates social dialogue and social partnership to be transfered out of the traditional framework, too, i.e. also to involve new agenda, create also new (especially regional and supra-national) institutions and enable access to the new actors (enable and motivate broad involvement of the civil society/public).

Úvod

Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo po druhej svetovej vojne vo vyspelých demokratických (najmä európskych) štátoch prekročili rámec podniku, pracovnoprávnych a zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov. Sociálni partneri sa aktívne začleňovali do procesov spolurozhodovania o podobe sociálnej politiky, mzdovej politiky  a presadzovania záujmov zamestnancov nielen v podnikoch a na úrovni hospodárskych odvetví, ale prispievali tiež k  participácii v regiónoch a na makroúrovni spoločnosti. Inštitúcie sociálneho partnerstva tak získali v demokratických štátoch so sociálne orientovaným trhovým hospodárstvom dôležitú úlohu nielen ako inštitúcie prispievajúce k stabilizácii spoločnosti a k participácii združení zamestnancov a zamestnávateľov od podnikovej až po celospoločenskú úroveň, ale tiež úlohu aktívneho spolutvorcu sociálnej politiky a politiky trhu práce.

Súčasný stupeň a charakter ekonomickej globalizácie však vytvára aj v tejto sfére nové pravidlá hry. „Tradičným“ inštitúciám a aktérom sociálneho partnerstva sa podstatne menia podmienky a rámec racionálnej či možnej voľby – aj vo vzťahu k princípu a realizácii občianskej a zamestnaneckej participácie.

Pre „tradičných“ aktérov sociálneho partnerstva je čoraz ťažšie plniť svoje tradičné záväzky, tak ako je pre nich čoraz komplikovanejšie dosiahnuť zjednocovanie a premenu partikulárnych záujmov svojich členov na kolektívnu vôľu a politiku, ktorú by bolo možné  efektívne presadzovať. Oslabenie všetkých „tradičných“ aktérov sociálneho partnerstva: národných vlád, odborov a domácich zamestnávateľov je pozorovateľné vo všetkých „tradičných“ priestoroch ich kompetencie, a to na úrovni národného štátu, ako aj v rámci (národného a najmä nadnárod­ného) podniku. Dôležitou sa stáva otázka, kto získava kompetencie, ktoré oni strácajú, a či ten, kto preberá tieto kompetencie, preberá aj ich záväzky vo vzťahu k sociálnemu občianstvu, k ekonomickej demokracii, občianskej a zamestnaneckej participácii.

I. Sociálne partnerstvo

Sociálne partnerstvo možno vo všeobecnosti charakterizovať ako metódu riadenia a organizácie práce, sociálnych a ekonomických otázok, konzultácií a vyjednávania medzi zástupcami (reprezentantmi) sociálnych partnerov – zamestnan­cov a zamestnávateľov, a to najmä na úrovni firmy (podniku).[2]

Súčasne sa však týmto pojmom označujú aj vzťahy – kooperácia a vyjednávanie (vrátane prijímania spoločných dohôd, dokumentov a deklarácií) – medzi sociálnymi partnermi (zamestnancami a zamestnávateľmi) a vládou. V tomto zmysle sa potom sociálne partnerstvo vymedzuje ako proces kontinuálnej interakcie (pokračujúceho vyjednávania) medzi sociálnymi partnermi s cieľom dosiahnuť dohodu najmä v ekonomických a sociálnych otázkach, a to tak v rámci celej spoločnosti, ako aj na úrovni firmy (podniku)[3].

Základnou myšlienkou, o ktorú sa sociálne partnerstvo opiera, je presvedčenie, že najdôležitejšie ciele hospodárskej a sociálnej politiky (tak na úrovni podniku, ako aj v rámci celej spoločnosti) možno lepšie dosiahnuť spoluprácou a koordináciou zúčastnených záujmových skupín (združení kapitálu a práce), než rozpútavaním ich konfliktov. Súčasne vychádza z predpokladu, že jednotlivé záujmové skupiny a združenia majú popri svojich špecifických záujmoch a cieľoch aj spoločné ciele a záujmy (vrátane spoločného záujmu na prosperite "svojho" podniku, ako aj na prosperite spoločnosti či komunity, v rámci ktorej žijú a pôsobia).

Klasickú definíciu "tradičného" sociálneho partnerstva sformuloval nemecký autor Reinhold Biskup: "Sociálne partnerstvo znamená kooperatívnu, zodpovednú ochranu záujmov zameranú na spoločný hospodársky alebo sociálny cieľ, založenú na vzájomnej dôvere a na rovnoprávnosti účastníkov a na záväzných pravidlách konania, čo má zabraňovať konfliktom ohrozujúcim spoločný cieľ." (Biskup, R., 1986, s. 13)

Sociálne partnerstvo teda neznamená prehliadanie alebo popieranie nesúladnosti, ba protikladnosti záujmov rozdielnych organizovaných záujmových skupín. Je to skôr metóda (špecifická stratégia), pomocou ktorej možno nájsť kompromis medzi (aj) protikladnými hospodárskymi a sociálnymi záujmami a je (inštitucionalizovanou) snahou o spoločné riešenie problémov v prospech všetkých zúčastnených – pripravenosťou na kompromis a orientáciou na spoločné záujmy a spoločne stanovené ciele.

Sociálne partnerstvo vedie podľa názoru jeho obhajcov k stabilizácii (na úrovni podniku i celej spoločnosti) a prispieva k väčšej odolnosti voči možným konfliktom medzi organizovanými záujmovými skupinami, ako i voči možnému krízovému vývoju tak v rámci jednotlivého podniku, ako aj v makroekonomickom a celospoločenskom meradle.

Idea a prax sociálneho partnerstva je najsúladnejšia s koncepciou a praxou sociálne orientovaného trhového hospodárstva. Sociálne a hospodárske partnerstvo v sociálnom trhovom hospodárstve teda predstavuje ochranu partnerských cieľov a záujmov zúčastnených strán v rámci daného ekonomického a politického spoločenského usporiadania. Nenahrádza koordinačný mechanizmus trhového hospodárstva, ani nespochybňuje jeho základný princíp, ale zdokonaľuje ho ako jeden z jeho základných prvkov.

Sociálnym dialógom a sociálnym partnerstvom uskutočňovaná redukcia a regulácia sociálnych konfliktov vytvára a uchováva sociálny (z)mier. Táto funkcia bola tradične pozitívne vnímaná vo vyspelých demokraciách, rovnako ako sa stala od začiatku očakávanou reformnými elitami v postsocialistických štátoch. V stanovisku prednesenom na Konferencii o sociálnej dimenzii reformy v strednej a východnej Európe vo Viedni v roku 1990 zástupca Medzinárodnej konfederácie slobodných odborov konštatoval: „Vlády v mnohých krajinách sa snažia podporovať kolektívne vyjednávanie predovšetkým preto, lebo je to prostriedok, ako riešiť kompromisom konflikty medzi záujmami kapitálu a práce. Je to kompromis, ktorý sa pravidelne obnovuje a mení a ktorý potenciálne umožňuje riešiť rozličné sociálne problémy skôr, než prerastú do väčších konfliktov, ktoré by mohli ohroziť všeobecnú politickú stabilitu.“ (Konferencia o sociálnej dimenzii reformy v strednej a východnej Európe, Viedeň, 20. - 23. 9. 1990)

Konflikt medzi kapitálom a námezdnou prácou a ich organizovanými reprezentáciami sa sociálnym partnerstvom neodstraňuje, ale ritualizuje a civilizuje sa. Sociálni partneri sa vedome zriekajú určitých násilných prostriedkov presadzovania svojich záujmov a vedome priorizujú vzájomné vyjednávanie, kompromis a dohodu - teda vedome volia a uprednostňujú špecifickú stratégiu sociálneho partnerstva. „Sociálne partnerstvo pomáha zabrániť istým formám intenzifikácie konfliktu a samo predstavuje určitý nový ,mierový‘ vzor riešenia konfliktov,“ zdôrazňuje v tejto súvislosti A. Pelinka (1981, s. 66). Konať v súlade s ideou sociálneho partnerstva znamená vedome zabraňovať takému riešeniu konfliktu, ktoré by prinieslo úplnú prehru niektorej zo strán konfliktu, a cieľavedome uplatňovať stratégiu hry s nenulovým súčtom.

Idea a prax sociálneho partnerstva požaduje a umožňuje, aby čoraz viac ľudí (zamestnancov) participovalo na dosiahnutom zisku podniku a na dosiahnutom blahobyte (stupni civilizačného rozvoja) spoločnosti. Požaduje a umožňuje, aby sa čoraz viac ľudí (občanov) aktívne spolupodieľalo na ovplyvňovaní podmienok svojho života a svojej práce. To spätne posilňuje podnikovú aj celospoločenskú rovnováhu, solidaritu, vzájomnú lojalitu a súdržnosť.

Sociálny dialóg a partnerstvo je rozvinutým prostriedkom participácie všetkých relevantných záujmových skupín a osvedčeným spôsobom ich vtiahnutia do procesov spolurozhodovania. Sociálni partneri, sledujúc svoje špecifické skupinové záujmy, môžu  prostredníctvom inštitúcie i stratégie sociálneho partnerstva a dialógu participovať na rozhodovacích procesoch a spolupodieľať sa na procesoch kontroly a výkonu moci od podnikovej až po celospoločenskú úroveň.

Pravidlá a formy participácie organizovaných združení kapitálu a práce na úrovni podniku, ako aj na makroúrovni spoločnosti sú spravidla výsledkom dlhodobého demokratického formovania trhu práce i spoločenského politického systému a zohľadňujú špecifiká vývoja a súčasného stavu tej-ktorej spoločnosti. Vo väčšine demokratických štátov s trhovou ekonomikou sa v podstate vyvinuli dve základné formy takejto participácie – bipartitné kolektívne vyjednávanie zamestnancov a zamestnávate­ľov zavŕšené kolektívnou zmluvou a tripartita predstaviteľov štátu, kapitálu a práce. „Vo Veľkej Británii a v Rakúsku, v Škandinávii a v Spolkovej republike Nemecko jestvuje tripartita štátu, kapitálu a práce v rozličných formách, od právne inštitucionalizovanej po dohodnutú; v rozličných oblastiach - od tarifnej politiky po energetickú alebo sociálnu politiku“, uzatvára svoje skúmanie v tejto oblasti nemecký politológ Ulrich von Alemann. (Alemann, U., 1981, s. 47)[4]

Zosúlaďovanie organizovaných skupinových záujmov so štátnou politikou má veľký význam práve v demokratických štátoch so silnými organizovanými záujmovými skupinami, najmä so silnými odbormi. Veľké organizované združenia  tu preberajú aj určité hospodárske, sociálne a politické funkcie. Preberajú na seba komunikáciu medzi štátnou administratívou a skupinami, ktorých sa dotýkajú jej opatrenia. Tým tieto združenia plnia dôležitú politickú úlohu. Štát im súčasne ponecháva určité rozhodovacie právomoci, napríklad tarifnú politiku (vyjednávanie o mzdách) prenecháva stranám tarifnej zmluvy: zamestnávateľom a zamestnancom. Táto situácia, tentokonsenzus štátu, kapitálu a práce, vzájomne prepletené a späté systémy, nazývané nový, liberálny alebo spoločenský korporativizmus, prinášajú všetkým stranám výhody: štátnej administratíve lepšie informácie a pomoc pri usmerňovaní a regulácii, združeniam možnosť účinného presadenia vlastných záujmov (Alemann, U., 1981).

II. Sociálne partnerstvo, sociálne občianstvo a sociálny štát

Od 70. rokov 20. storočia sa začína zdôrazňovať kríza (kríza legitimity, finančná kríza i kríza inštitúcií) sociálneho štátu. Krízu sociálneho štátu, ako aj krízu sociálneho občianstva a sociálneho partnerstva niektorí autori spájajú s historickým úpadkom významu organizovanej robotníckej triedy a triedne definovaných sociálnych hnutí na jednej strane a s globalizáciou kapitalizmu na druhej strane.  Čoraz väčší vplyv získavajú aktéri, ktorí presadzujú „zoštíhlenie“ sociálneho štátu. V politike mnohých, najmä postsocialistických európskych štátov – vrátane Slovenska – prevládla akceptácia princípov liberalizmu ako určujúceho smeru prebiehajúcich sociálnych reforiem i integračných procesov. Na druhej strane reflektovaná kríza sociálneho štátu prebúdza – aj keď niekedy akoby proti prúdu - nový záujem o problematiku sociálnych práv a sociálneho zabezpečenia občanov, ako aj o otázku sociálnej a distributívnej spravodlivosti.

Súčasné vývojové trendy prinášajú zmeny, ktoré spôsobujú oslabenie organizačnej a vyjed­návajúcej sily odborov. Poznanie, že „dnes sú oveľa horšie predpoklady pre korporativistickú politiku, ako aj pre korporativistickú zmenu“ (Wolf, M., 2000), poukazuje aj na to, že odbory dnes na rozdiel od minulosti môžu v politických výmenných rokovaniach ponúknuť čoraz menej.

Súčasne s oslabovaním odborov slabne aj ich tradičný sociálny partner na makroúrovni – národný štát. (Čambáliková, M., 2009) Dôsledky globalizácie (najmä pôsobenia nadnárodných ekonomických korporácií) na jednej strane a dôsledky integrácie do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr (vrátane príslušnej koordinácie a regulácie) na druhej strane spôsobujú, že kompetencie národného štátu objektívne slabnú, alebo ich štát vedome deleguje na iné subjekty – nadštátne či regionálne. Aj európske štáty sa do určitej miery vedome zbavujú, alebo sú zbavované prostriedkov (napr. v dôsledku oslabenej schopnosti získavať dane od nadnárodných korporácií), ktorými sa v minulých desaťročiach usilovali garantovať rozvoj sociálnej dimenzie občianstva, teda kreovať sa ako welfare state. Najmä reformné vlády sa vzdávajú nielen časti prostriedkov a nástrojov, ktorými sa sociálny štát pokúšal zmierňovať veľké sociálne rozdiely a zabraňovať sociálnemu vylúčeniu sociálne znevýhodnených jednotlivcov a skupín, ale do veľkej miery sa zriekajú aj étosu, v mene ktorého tak konal. (Čambáliková, M. 2008) Ba čo viac, práve „spochybňovanie étosu spoločenskej a medzigeneračnej solidarity sa stalo dôležitým modus operandi pri presadzovaní reforiem“ (Škobla, D. – Lesay, I., 2007, s. 98).

Nielen o sociálnej politike a o sociálnej reforme, ale aj o idei a ideáli sociálnej spravodlivosti dnes väčšina politických, ekonomických a intelektuálnych elít hovorí v pojmoch zásluhovosti a výkonnosti. „Z politickej ekonómie expandovali do politických debát o sociálnom zabezpečení dva diskurzné poriadky: marketizácia a fiškalizácia, ktoré spochybnili doposiaľ dominantný poriadok keynesiánskeho sociálneho zabezpečenia. Výsledkom je zmena koncepcie sociálnej politiky, cieľa sociálneho zabezpečenia a s ním spojených práv a povinností klientov, občanov, korporácií a komunít.“ (Kusá, Z., 2008, s. 15)

Čoraz častejšie presadzovaný workfare model a paradigma aktivácie v sociálnej politike prináša aj „nové chápanie základov sociálneho štátu, občianstva a spoločenskej solidarity“ (Gerbery, D., 2007, s. 386). Pôvodný sociálny kontrakt určujúci povahu občianstva sa mení, „zásluhovosť“ sa čoraz viac stáva podmienkou oprávňujúcu občanov k (sociálnym) právam. Ideály a princípy sociálnej rovnosti a solidarity akoby strácali svoju príťažlivosť a silu.

Dohody, ktorými súčasné vlády začleňujú svoje národné štáty do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr a ktoré sú zaväzujúce aj pre budúce demokraticky zvolené národné vlády, aj zväzujú. Napríklad pod tlakom záväzku dodržania finančnej stability môžu tieto vlády len s čoraz väčšími ťažkosťami dodržiavať materiálne a finančné záväzky, ktoré v minulosti súviseli s garantovaním extenzívnych občianskych sociálnych práv a realizáciou veľkorysej sociálnej politiky (národného) štátu.

Globalizácia vytvára nadnárodné korporácie, kapitál robí mobilnejším a flexibilnejším. Internacionalizácia výroby a finančných trhov dovoľuje podnikom a podnikateľom vykonávať ich ekonomické aktivity po celom svete a práve tam, kde to považujú za najvýhodnejšie aj z hľadiska nákladov spojených s oblasťou sociálnej politiky podniku a politikou národného štátu, teda vo svetle nákladov na mzdy, príspevkov na sociálne poistenie, odvody a dane.

V rámci nadnárodných podnikov je výrobný proces spravidla rozčlenený, sofistikovaná výroba je vykonávaná prevažne v západných krajinách, jednoduchá rutinná práca je alokovaná do krajín tretieho sveta. Lacná a súčasne aspoň z hľadiska formálneho vzdelania kvalifikovaná pracovná sila sa spočiatku javí ako ich konkurenčná výhoda. Od sociálnych partnerov, najmä odborov, sa v týchto krajinách požaduje mzdová zdržanlivosť pri vyjednávaní na podnikovej i národnej úrovni. Zvyčajne to vedie k udomácneniu relatívne nižších miezd za menej kvalifikovanú prácu pre viaceré kategórie zamestnancov, najmä z radov tých, ktorí tradične tvorili jadro odborovej organizovanosti. Práve títo zamestnanci sú súčasne najviac ohrozovaní a postihovaní nezamestnanosťou v dôsledku nevyhnutnej reštrukturalizácie a modernizácie, ako aj v dôsledku skolabovania systému plnej zamestnanosti v postsocialistických štátoch. V dôsledku reštrukturalizácie a nezamestnanosti sa oslabuje členská základňa domácich odborov, a tým aj ich vyjednávajúca pozícia.

Problému nezamestnanosti však čelia všetky štáty. Aj tie najvyspelejšie sa v dôsledku globalizácie sa musia konfrontovať s určitým odlivom investícií a pracovných miest, ale ešte vždy sú príťažlivé pre migrantov a migrujúcich pracovníkov z ekonomicky menej vyspelých krajín, čo aj tu problémy (nielen) trhu práce neustále aktualizuje.

Globalizácia teda generuje spoločný záujem nadnárodného kapitálu, spravidla však neprináša nijaké medzinárodné spájanie zamestnancov. Ba čo viac, vytváraním globálnej konkurencie v oblasti zamestnanosti a investícií stavia zamestnancov jednotlivých krajín proti sebe. Tak silnie čoraz prepojenejší a mobilnejší medzinárodný kapitál a súčasne rastie medzinárodná konkurencia zamestnancov pri získavaní práce a súťaženie národných vlád o prilákanie zahraničného kapitálu. Z hľadiska rozvoja nadnárodných štruktúr, aktérov a kompetencií sociálneho partnerstva je však dôležité, že „rastúca veľkosť a moc multinárodných korporácií nie je vyvažovaná súčasným rastom nadnárodnej organizovanosti a vplyvom medzinárodných organizácií zamestnancov“ (Etzioni-Halevy, E., 1999, s. 240). V dôsledku liberalizácie pohybu kapitálu a zrušenia hraníc pre tovarový a peňažný kapitál sa oslabujú reálne možnosti a kompetencie národných vlád v oblasti kontroly, regulácie a najmä získavania daňových zdrojov. To de facto znamená obmedzenie národných vlád aj ako sociálneho partnera. V miere, v akej rastú možnosti kapitálu neohraničovať svoje možnosti hranicami štátu, klesajú možnosti organizácie menej mobilnej strany zamestnancov, ako aj možnosti národných vlád stanovovať strane (najmä nadnárodného) kapitálu podmienky kooperácie. Tým sa vnútri štátu menia politické pomery pre kolektívne vyjednávanie a sociálne partnerstvo, a to aj vtedy, keď k migrácii kapitálu aktuálne ani nedochádza; národné vlády a národné zamestnanecké zväzy (odbory) totiž reagujú vo svojich kalkuláciách na možnosť migrácie kapitálu už preventívnymi ústupkami. Pre národnú politiku to znamená, že „už nie je schopná stanovovať a najmä presadzovať pravidlá, ktoré strane kapitálu ukladajú záväzky smerujúce k všeobecnému prospechu“ (Wolf, M., 2000, s. 55).

Liberálny program „vytláčania štátu“ nezriedka pokračuje tendenciou vytláčania odborov z pracoviska – v lepšom prípade uplatňovaním nových foriem manažmentu a riadenia, ktoré sú zamerané na zvýšenie individuálnej komunikácie a na vzťah s jednotlivými pracovníkmi (teda dôrazom na individuálne zmluvy so zamestnancom a na individuálne záväzky k nemu sa oslabuje pozícia kolektívnych zmlúv a v nich zakotvených záväzkov zamestnávateľa) až po odmietanie pôsobenia (spolurozhodovania a kontroly) odborových organizácií na pracovisku.

Čoraz väčší vplyv pri formovaní  pravidiel, ktoré vládnu v súčasnej globálnej ekonomike získavajú nadnárodné korporácie. Ich kritici tvrdia, že práve tieto viac ako ktokoľvek iný kontrolujú nový globálny poriadok, pokým politickí lídri a byrokrati majú sklon prispôsobiť sa ich požiadavkám. Nadnárodné korporácie, aako aj nadnárodné politické a ekonomické organizácie (napr. GATT, Svetová banka, Medzinárodný menový fond, WTO) a dohody národných vlád s nimi tak ovplyvňujú postavenie a vyjednávajúcu silu tradičných sociálnych partnerov a v skutočnosti obmedzujú priestor ich zmluvnej voľnosti, najmä pokiaľ ide o sociálnu dimenziu – a to tak v oblasti sociálnej a mzdovej politiky podniku, ako aj v oblasti uchovávania a presadzovania sociálnej dimenzie občianstva. Súčasne sa však negenerujú nijaké nové (spojené) elity či nové sociálne hnutia, ktoré by vyvíjali efektívny tlak, aby tieto nadnárodné subjekty súčasne s kompetenciami prevzali od tradičných sociálnych partnerov aj ich tradičné záväzky.

Aké sú dôsledky naznačených trendov? Globalizácia zhodnocuje význam sofistikovanej výroby, vyžaduje high-tech, počítačovú a finančnú gramotnosť a preferuje všetky tri. Generuje ekonomický rast a bohatstvo, súčasne však tiež nerovnosť. Tí, ktorí spĺňajú jej požiadavky, majú aj vyššiu vyjednávaciu silu a získavajú nielen na trhu práce čoraz viac výhod. Tí, ktorí nezvládajú jej nároky, sú v nevýhode aj v procese kolektívneho vyjednávania, ich záujmy sú pri vyjednávajúcom stole čoraz ťažšie obhájiteľné a čoraz menej obhajované. V dôsledku procesov reštrukturalizácie výroby a pracovných síl sa neustále znižuje počet industrial working class, teda tradičnej základne odborovej organizovanosti a základu reálnej sily odborov a rastie počet pracovníkov služieb, ktorí nepatria ani do robotníckej triedy, ani do strednej triedy v tradičnom zmysle. Prehlbuje sa segmentácia trhu práce. Otvárajú sa nožnice medzi relatívnou privilegovanosťou jednej (menej početnej) a rozrastajúcou sa neprivilegovanou, výzvami globalizácie konfrontovanou druhou časťou zamestnancov: tých, ktorí pracujú za nízku mzdu, s pracovnou zmluvou na dobu určitú, pracujúcich na čiastočný pracovný úväzok či krátkodobo alebo dlhodobo nezamestnaných. A paradoxne – práve títo sa najmenej organizujú, sú izolovaní a vnútorne rozdelení, vzájomne si konkurujú, čo ich ešte viac oslabuje vo vzťahu k zamestnávateľom (domácim i zahraničným). Ich organizovanie je ťažšie a ich organizovanosť nižšia ako kedykoľvek predtým – a to je ďalší dôvod ich slabej vyjednávajúcej pozície. Vytvára sa začarovaný kruh: keďže znevýhodnení neobhajujú účinne svoje záujmy, stávajú sa čoraz menej schopnými tak konať – a to tak vo vzťahu k zamestnávateľovi, ako aj vo vzťahu k uskutočňovanej politike.

Dôsledkom súčasného charakteru a procesu ekonomickej globalizácie je oslabenie všetkých tradičných aktérov sociálneho partnerstva: národných vlád, odborov a zamestnávateľov, a to vo všetkých tradičných priestoroch ich kompetencie – na národnej úrovni rovnako ako v priestore (národného a najmä nadnárodného) podniku. Dôležitými sa stávajú otázky: Kto získava kompetencie, ktoré oni strácajú? a Ten, kto preberá tieto kompetencie, preberá aj ich záväzky vo vzťahu k sociálnemu občianstvu, k ekonomickej demokracii a participácii?

III. Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo na slovensku

Sociálny dialóg a  sociálne partnerstvo na Slovensku je rovnako poznamenané procesmi globalizácie a integrácie, ako aj postsocialistickou transformáciou spoločnosti.

Sociálne partnerstvo sa u nás začalo inštitucionalizovať už počas „nežnej“ revolúcie (1989). Zásadné politické a ekonomické zmeny v transformujúcej sa spoločnosti boli spojené aj so vznikom nových inštitúcií. V oblasti politiky sa formoval systém pluralitnej politickej reprezentácie záujmov a súčasne sa dopĺňal o súbežnú reprezentáciu záujmov prostredníctvom záujmových organizácií a občianskych združení. Obnovenie plurality vlastníckych foriem zmenilo sociálnu štruktúru spoločnosti, z takmer rovnorodej masy socialistických pracujúcich sa začali vynárať diferencované skupiny zamestnancov a zamestnávateľov. Čoraz zreteľnejšie si jednotlivé skupiny začali uvedomovať svoje reálne záujmy a využívať možnosť združovať sa a vytvárať si inštitúcie na vyjadrovanie a presadzovanie svojich záujmov. Postupne začali fungovať aj inštitúcie na prevenciu záujmových konfliktov a na reguláciu vzájomných vzťahov.

V porovnaní s väčšinou európskych štátov s trhovou ekonomikou sa sociálne partnerstvo na Slovensku teda inštitucionalizovalo v špecifickom spoločenskom kontexte. Vzniklo v podmienkach socialistickým systémom zhomogenizovanej (z hľadiska vlastníctva výrobných prostriedkov) sociálnej štruktúry, keď ešte paradoxne vlastne nejestvovali ani hlavní aktéri takejto inštitúcie – autonómne zamestnávateľské združenia a štandardné odborové organizácie. Vytvorenie tripartity v tomto období bolo možné považovať za signál, že tvorcovia nového spoločensko-politického systému si uvedomovali, že transformácia v oblasti práce a kolektívnych pracovných vzťahov môže viesť aj k napätiam a konfliktom a že je potrebné vopred vytvoriť inštitúcie, v ktorých by sa tieto konflikty riešili rokovaním. Strany tripartity – rodiaci sa sociálni partneri – akceptovali politickými elitami (vládami) deklarovanú potrebu rýchleho vytvorenia súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov (podnikateľov a zamestnávateľov), čiže rýchlu a razantnú privatizáciu, potrebu zvýšenia efektívnosti a konkurencieschopnosti ekonomiky (vrátane nevyhnutnej reštrukturalizácie výroby a skolabovania systému plnej zamestnanosti) a súčasne potrebu udržania sociálneho zmieru. Kumulácia týchto cieľov reflektovala systémovú zmenu v oblasti spoločenskej práce a všeobecná spoločenská podpora vrátane aktérov tripartity takúto zmenu legitimizovala. (Čambáliková, M., 1995, s.39; 1996, s.190)

Ustanovenie tripartitného orgánu – Rady hospodárskej a sociálnej dohody – bolo v roku 1990 v podmienkach vtedajšieho Československa inšpirované vzorom zvonka (ako inštitúcie osvedčenej a etablovanej vo vyspelých demokratických spoločnostiach) a iniciované zhora (zo strany vlády).Formovanie tripartity bolo v začiatočnom štádiu poznamenané nielen relatívnou homogenitou sociálnej štruktúry (teda nezakotvenosťou špecifického zamestnaneckého i zamestnávateľského záujmu), ale aj vysokou politickou podporou a spoločenskou prestížou novej vlády práve v období po novembri 1989. Oproti tomu odbory, ktoré boli zaťažené bremenom minulosti ako dedič štátoodborov, bez ujasnenej vízie budúcnosti a bez čitateľnej koncepcie svojej činnosti v nových podmienkach ani nemohli byť vláde skutočným autonómnym sociálnym partnerom. Zamestnávatelia a zamestnávateľ­ské združenia sa ešte len rodili. V období vzniku tripartity bol štát v podstate monopolným zamestnávateľom a podnikateľom. Vláda tak prirodzene v rámci tripartity mala dominantnú úlohu. Pozíciu silnejšieho partnera v období tesne po novembri 1989 si vláda upevnila aj legislatívnymi zmenami, odbory boli zbavené niektorých právomocí spolurozhodovania a kontroly, najmä na podnikovej úrovni. (Čambáliková, M., 1995, s 39; 1996, s. 160).

Ak sa však v demokratizujúcej sa spoločnosti odbory vzdali istých právomocí, iné oprávnenia získali – a to najmä legislatívne zabezpečené právo[5] participovať na rodiacich sa tripartitných rokovaniach, ako aj na všetkých úrovniach kolektívneho vyjednávania ako jediný a monopolný reprezentant zamestnancov. V tejto súvislosti nemožno vylúčiť domnienku „to, že štát akceptoval ako jediného a výlučného zástupcu zamestnancov Konfederáciu odborových zväzov SR, potvrdilo výmenu privilegovaného postavenia odborov za dobrovoľné akceptovanie určitých sebaobmedzení pri vyjednávacom procese“ (Malová, D. 1996, s. 409). V skutočnosti v tomto období neexistovali (a ani dodnes neexistujú) alternatívne odborové štruktúry, ktoré by spĺňali kritériá reprezentativity[6]. Ak vláda mala záujem konštituovať tripartitu a neskôr tripartitne na celoštátnej úrovni vyjednávať, akceptovala odborársku reprezentáciu, ktorá v danom období existovala – rovnako ako sa akceptuje tento stav a legitimita aktérov tripartity aj v súčasnosti.

Privatizácia podnikov tiež umožnila, aby sa z niektorých zamestnancov – manažérov bývalých štátnych podnikov stali ich vlastníci, a teda zamestnávatelia. Čím viac vláda vo svojej privatizačnej stratégii preferovala a uľahčovala vytvorenie tzv. domácej kapitálotvornej vrstvy, tým viac ju tento záujem spájal s rodiacim sa špecifickým zamestnávateľským záujmom. Vláda teda mohla najmä v začiatkoch transformácie aj v rámci tripartitných rokovaní rátať s podporou a lojalitou formujúcich sa (domácich) zamestnávateľov.

Ak teda tripartitu vo vyspelých demokratických štátoch možno obrazne označiť ako hospodársko-mocenský trojuholník, ktorého pomyselné vrcholy tvoria zamestnanci, zamestnávatelia a vláda, jej začiatky na Slovensku predstavovali z tohto hľadiska viac potenciálne štruktúrovaný bod (Čambáliková, M., 1997, s. 127).

Inštitúcia tripartity – Rada hospodárskej a sociálnej dohody (RHSD) bola pôvodne zriadená na základe vzájomnej dohody zúčastnených aktérov. Podľa pôvodného Štatútu RHSD boli obsahom jej rokovaní hospodárske, sociálne, mzdové a pracovnoprávne otázky a výsledkom tripartitných rokovaní má byť generálna dohoda upravujúca podmienky a vzťahy v tejto sfére. Generálna dohoda je gentleman agreement. Na rozdiel od kolektívnej zmluvy (uzatváranej na úrovni podniku alebo hospodárskeho odvetvia) nemá generálna dohoda právnu, ale „len“ politickú a morálnu záväznosť.

V roku 1999 prijatý zákon č. 106/1999 Z. z. o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zákon o tripartite) v porovnaní s pôvodným štatútom RHSD v zásade nezmenil ani obsah činnosti tripartity, ani kompetencie jej aktérov. Sociálni partneri sa mohli vyjadrovať k návrhom zákonov týkajúcich sa hospodárskeho a sociálneho rozvoja, pracovných a mzdových podmienok. V súlade s ústavnoprávnym systémom SR však nemohli a nemôžu sociálni partneri vrátane vlády garantovať, že sa ich stanovisko skutočne premietne do podoby zákona.

Prvá generálna dohoda bola podpísaná v roku 1991. Už po roku fungovania tripartity predstavitelia odborov na Slovensku okrem zvýrazňovania významu a pozitív tejto inštitúcie začali upozorňovať aj na problém aktuálny dodnes: na (ne)dodržiavanie dohôd sociálnych partnerov. Dokument Stanovisko Konfederácie odborových zväzov SR k činnosti Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR z januára 1993 hovorí, že popri pozitívach, ktoré vyplývajú z existencie tripartity, možno z jej doterajšieho fungovania vystaviť aj účet nedostatkov. Ide najmä o „vedomé a zámerné vynechávanie tripartity (RHSD) z rozhodovacieho procesu“. Odbory tu dospeli k záveru, že „Rada hospodárskej a sociálnej dohody síce z formálneho hľadiska spĺňa požiadavky tripartitných vzťahov, ale z praktického hľadiska má obmedzený význam a z hľadiska KOZ SR len obmedzene plní svoju funkciu. Navyše KOZ SR je účasťou v RHSD postavená v očiach spoločnosti do pozície súhlasiaceho partnera vlády SR vo veciach so značnými sociálnymi dopadmi, a to aj v prípade nesúhlasu s danými opatreniami.“

Do roku 1997 sociálni partneri na Slovensku každoročne dospeli k podpísaniu generálnej dohody. Definovali v nej relevantné ekonomické a sociálne úlohy a konkretizovali záväzky jednotlivých sociálnych partnerov v súvislosti s nimi. Generálna dohoda súčasne tvorila rámcové a koncepčné východisko pre kolektívne vyjednávanie na odvetvovej a podnikovej úrovni.

V polovici roku 1997 boli tripartitné rokovania zo strany KOZ SR prerušené. V tejto súvislosti aktéri tripartity medializovali nielen vecné rozpory vyplývajúce z prirodzene odlišnej funkcie a záujmov sociálnych partnerov, ale spomínala sa aj odlišná politická orientácia aktérov tripartity. Vláda, motivovaná snahou tak z vnútorných (predvolebné obdobie), ako aj z vonkajších (imidž v zahraničí, plnenie požiadaviek a kritérií vstupu do EÚ) dôvodov udržať tripartitný dialóg alebo aspoň jeho zdanie, zaujala stanovisko k ukončeniu vyjednávania o generálnej dohode na rok 1997, v ktorom pokladala postup KOZ SR za neprimeraný a nerozvážny a ukončenie tripartitných rokovaní označila za ohrozenie sociálneho partnerstva.

Rozporná interpretácia príčin neobnovenia tripartitných rokovaní a vzájomné obviňovanie sa z nedodržiavania pravidiel a dohôd prehlbovalo rozpory najmä medzi KOZ a vládou. Začali sa objavovať aj nezhody vnútri KOZ - predstavitelia niektorých odborových zväzov označili rozhodnutie Predstavenstva KOZ nerokovať v tripartite za unáhlené. Obávali sa, že rok absencie tripartity ukázal, že táto „nie je potrebná na chod štátu, čo môže byť nebezpečným precedensom v budúcnosti“. KOZ SR sa podľa ich názoru takto vzdala participácie a stratila politický vplyv na národnej úrovni, čo oslabilo postavenie odborov aj pri vyjednávaní so zamestnávateľmi na podnikovej a rezortnej úrovni[7].

Podľa postoja k vláde a k vedeniu podniku sa začala narúšať aj jednota v niektorých odborových zväzoch, ba v odborových organizáciách v podnikoch. Vedenie KOZ SR podporovalo vtedajšiu politickú (parlamentnú) opozíciu a prezentovalo odbory ako aktéra, ktorého prioritou je zápas o „zmenu štýlu politiky“ v slovenskej spoločnosti. Po parlamentných voľbách odborári na sneme KOZ v novembri 1998 konštatovali, že nová vláda[8] s plnením svojich predvolebných sľubov odborárom otáľa. Prvé obnovené rokovanie tripartity sa uskutočnilo 22. decembra 1998 a schválilo návrh zákona o tripartite[9]. „Zákon však neumožňuje vyvodzovať postihy v prípade nedodržiavania dohôd,“ konštatoval na margo tohto zákona Ivan Saktor, prezident KOZ SR (Pravda, 28.12. 1998, s. 1).

Po troch rokoch sa podarilo sociálnym partnerom uzavrieť generálnu dohodu na rok 2000, v rokoch nasledujúcich však sociálni partneri ku generálnej dohode opäť nedospeli. Po voľbách v roku 2002 sa vzťahy medzi odbormi a vládou ešte zhoršili. Pravicovo orientovaná vláda[10] pokračovala vo vytváraní priaznivého prostredia pre zahraničné investície a v záujme zvýšenia flexibility pracovného trhu liberalizovala Zákonník práce. Požiadavky odborárov na pôde tripartity často neboli akceptované. Vláda navrhla zrušiť, a napokon v roku 2004 parlament aj zrušil zákon o tripartite[11]. Vládny návrh novely zákona, ktorým sa ukončila existencia dovtedajšej Rady hospodárskej a sociálnej dohody (RHSD) schválila Národná rada SR 22. septembra 2004. Novela vytvorila Radu hospodárskeho a sociálneho partnerstva (RHSP), ktorá mala pôsobiť len ako poradný orgán vlády, kým bývalá Rada hospodárskej a sociálnej dohody bola definovaná (RHSD) ako dohodovací inštitút sociálnych partnerov na celoštátnej úrovni.

Predstavitelia KOZ SR sa opäť začali spájať s politickými, vláde premiéra M. Dzurindu opozičnými stranami a organizovať petíciu za vypísanie referenda o predčasných parlamentných voľbách. Občianske hlasovanie o predčasných voľbách (3. apríla 2004) bolo nakoniec neplatné[12] a opäť vyostrilo rozpory medzi sociálnymi partnermi – aktérmi tripartity (najmä medzi odbormi a vládou) a súčasne zväčšilo aj rozkol medzi odborármi. Organizovanie petície a referenda o predčasných voľbách, ako aj deklarované politické spojenectvo s opozičnou politickou stranou SMER opäť negatívne poznamenalo rokovania v tripartite i vzťahy sociálnych partnerov na všetkých úrovniach sociálneho dialógu.

Po parlamentných voľbách, ktoré sa konali v riadnom termíne a napokon priniesli zmenu vlády, sa odborárom splnila jedna z ich kľúčových formálnych požiadaviek – bol opäť prijatý nový zákon o tripartite (zákon č. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni), ktorý Hospodársku a sociálnu radu (znovu)definuje ako konzultačný a dohodovací orgán sociálneho partnerstva na celoštátnej úrovni. Súčasne sa platnosťou od 1. 4. 2007 umožnilo rozširovať platnosť kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa (KZVS) na všetkých zamestnávateľov s obdobnou činnosťou a obdobnými ekonomickými a sociálnymi podmienkami v danom hospodárskom odvetví (sektore), teda aj na tých, ktorí príslušnú KZVS nepodpísali.

To, že podoba sociálneho partnerstva, ako aj realizácia priorít sociálnych partnerov (dlhodobo sú nimi napríklad podoba Zákonníka práce a extenzia KZVS) u nás ešte vždy úzko súvisí so zmenou vlády, sa opätovne potvrdzuje po parlamentných voľbách v roku 2010. Nová pravicová vládna koalícia opäť iniciovala liberalizáciu Zákonníka práce a zrušenie možnosti rozširovať platnosť kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa.  Formálne na Slovensku ostala zachovaná tripartita ako dohodovací orgán s pôvodnými aktérmi a fungujúca podľa pôvodného štatútu. Pracovné a mzdové podmienky, ako aj zamestnanecko-zamestnanecké vzťahy však v čoraz väčšej miere upravujú kolektívne zmluvy na úrovni hospodárskych odvetví a podnikov. Rozdiely medzi hospodárskymi sektormi sa znásobujú výraznými regionálnymi diferenciáciami. Podmienky a nároky dohodnuté v podnikových kolektívnych zmluvách platia pre všetkých zamestnancov – rovnako pre členov i nečlenov odborov. V mnohých podnikoch, najmä v súkromnom sektore však odbory nepôsobia, a teda tu nemá kto za zamestnancov vyjednávať podnikovú kolektívnu zmluvu.[13]

V roku 2011 zmenený Zákonník práce priniesol aj nové ustanovenie, podľa ktorého môžu odbory v podniku zastupovať zamestnancov iba vtedy, ak je v odborovej organizácii aspoň 30 percent všetkých zamestnancov[14]. Súčasne sa tiež zamestnanci môžu rozhodnúť, že namiesto odborov bude ich záujmy zastupovať zamestnanecká rada. Na jej vznik po novom stačí, ak ju zvolí 30 percent zamestnancov.

Slovenské odbory na prvý pohľad disponujú podstatnými zdrojmi vplyvu záujmových skupín. Na začiatku postsocialistickej transformácie predstavovali jednotnú odborovú centrálu s vybudovanou organizačnou štruktúrou a s mohutnou členskou základňou, inštitucionálny a legislatívny rámec im umožňoval a umožňuje participáciu na rozhodovacích procesoch na všetkých úrovniach, majetok a finančné príjmy[15] im umožňoval a umožňuje finančnú nezávislosť a autonómnosť. Prečo teda bol a je ich vplyv na spoločenské dianie, ako aj na dianie v podnikoch relatívne slabý? Zdá sa, že paradoxne ich reálna slabosť vyplývala z ich (formálnej) sily. „Slabosť odborov na Slovensku vyplýva najmä zo spôsobu ich transformácie, v ktorej sa uprednostnilo zachovanie právnej kontinuity, majetku a výsadného postavenia voči vláde.“ (Malová, D. – Rybář, M., 2006, s. 286) Nielen dedičstvo, ktoré prevzali od bývalého Revolučného odborového hnutia, ale aj viaceré „dary“, ktoré odbory získali od postsocialistických reformných vlád, sa časom ukázali danajskými darmi. Monopolný prístup k participácii na rozhodovaní znamenal v očiach verejnosti (vrátane radových členov odborov) monopolnú zodpovednosť aj za negatívne dôsledky nevyhnutných reforiem v oblasti pracovného trhu, sociálnej a ekonomickej oblasti a v oblasti (ne)zamestnanosti najmä v prvých rokoch transformácie. Slovenské odbory sa snáď až príliš sústredili na „veľkú politiku“; na nevykryštalizovanej politickej scéne sa nie vždy pre verejnosť čitateľne a pre obhajobu záujmov zamestnancov nie vždy efektívne spájali s rôznymi politickými stranami. Vedenie KOZ SR sa angažovalo v „boji za demokraciu“ či za „štýl vládnutia v štáte“, v očiach svojich členov však často zlyhávalo pri obhajobe zamestnancov, pri vyjednávaní o mzdách a zanedbávalo podnikovú úroveň. Práve to však bolo prioritné pre zamestnancov a práve toto zamestnanci očakávali od odborov. Nenaplnenie týchto očakávaní viedlo k prehĺbeniu odcudzenia medzi vedením a členskou základňou odborov, ako aj k naštrbeniu dôvery v odbory ako v inštitúciu, ktorá efektívne a nezištne obhajuje záujmy zamestnancov. Dokonca aj snahy KOZ SR inštitucionálne či legislatívne zvyšovať vplyv odborov boli potom nezriedka chápané (a tiež napríklad médiami interpretované) ako niečo, čo je výhodné pre funkcionárov KOZ, ale irelevantné pre zamestnancov. Vedeniu odborov sa nedarilo a nedarí dostatočne mobilizovať svojich členov. Odborová organizovanosť výrazne klesla. Pomer odborárov k počtu všetkých zamestnancov klesol už pod 25 %.

Slovensko však ešte stále poskytuje svojím formálnym legislatívnym rámcom pre participáciu sociálnych partnerov na všetkých úrovniach a vo všetkých sférach platformu kompatibilnú s Európou. Na fungovanie sociálneho partnerstva má pozitívny (minimálne formálno-inštitucio­nálny) vplyv aj podoba pravidiel Európskej únie.  Tieto pravidlá nabádajú posilňovať demokratické inštitúcie, a nabádajú k prístupu, ktorý uprednostňuje dosiahnutie konsenzu a umožňuje participáciu.

Pozícia tradičných aktérov sociálneho partnerstva sa môže posilniť aj v spojitosti s decentralizáciou a regionalizáciou politiky – ako možným vyvažujúcim trendom globalizácie a integrácie.

Záver

Nová situácia prináša vo vzťahu k sociálnemu dialógu a sociálnemu partnerstvu nové výzvy. Nabáda preniesť sociálny dialóg i sociálne partnerstvo aj mimo tradičného rámca, teda kreovať aj nové (najmä regionálne, nadregionálne a nadnárodné) inštitúcie a umožňovať prístup novým aktérom (umožniť a podnecovať čo najširšie zapojenie občianskej verejnosti). Ako ukazujú skúsenosti vyspelých štátov, štruktúry sociálneho dialógu sú rozvíjané aj prostredníctvom nadnárodných podnikov a korporácií. Ich aktivity a investície majú veľký vplyv nielen v oblasti práce a zamestnanosti, ale významne vplývajú aj na rozvoj regiónov. Od aktérov – vrátane sociálnych partnerov – v regióne do značnej miery závisí, ako zmanažujú záujmy a požiadavky zahraničných i domácich investorov do príslušných podnikových kolektívnych zmlúv (v rovine pracovnoprávnych a zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov) a ako ich premietnu aj do stratégií a projektov regionálneho rozvoja. Toto bolo a ostáva v európskych vyspelých krajinách prienikom medzi rozvojom regiónu, regionálneho sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania. Toto je možným prienikom spolupráce medzi organizovanými záujmami v oblasti práce (tradičnými sociálnymi partnermi) a kolektívnymi aktérmi reprezentujúcimi širšiu verejnosť. Práve týmto spôsobom sa môže v demokratickej spoločnosti v podmienkach sociálneho a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva zachovávať, ba rozširovať aj sféra kompetencie aktérov tradičného sociálneho partnerstva; ich aktivity môžu prekročiť rámec pracovnej (zamestnanecko-zamestnávateľskej) sféry smerom k širšej a rôznorodejšej problematike spoločenských a regionálnych otázok. (Čambáliková, M., 2001, s. 235)

V súvislosti s procesmi globalizácie a integrácie kapitálu je podľa nášho názoru nevyhnutné budovať nadnárodné štruktúry a nadnárodné pravidlá sociálneho dialógu podobné štruktúram európskych podnikových rád. Sila európskych podnikových rád nespočíva ani tak v ich reálnych kodifikovaných kompetenciách, ako v efektívnej organizácii výmeny skúseností, informácií a konzultácií, v pôsobnosti zamestnaneckých rád s cieľom aplikovať jednotné pracovné podmienky (technológie, vzdelávanie), ako aj pracovné kódexy a zamestnanecko-zamestnávateľské vzťahy. To všetko sa odzrkadľuje, ak sa to reálne uplatňuje, v kvalite života občanov-zamestnancov i občanov-obyvateľov regiónu. Práve toto môže prispievať k reálnemu rozširovaniu a integrovaniu Európskej únie, práve toto európsky integračný proces robí nielen procesom rozširovania trhu, ale aj zjednocovania pracovných, právnych, sociálnych a kultúrnych štandardov.

Inteligentné prepojenie sféry politiky, príslušných zdrojov a schopnosti zodpovedných aktérov uvažovať v širšom a dlhodobom horizonte, schopnosť navzájom komunikovať a spolupracovať je jadrom (regionálnej) modernej nehmotnej infraštruktúry. A je aj základom presvedčenia a z neho vyplývajúceho konania, že kvalita života nie je zameniteľná s čisto ekonomickými ukazovateľmi a nie je redukovateľná na momentálny zisk.

Literatúra

ALEMANN, U.v. (Hg.), 1981: Neokorporatismus. Campus Verlag, Frankfutr/Mein, New York

BISKUP, R., 1986: Partnerschaft in der Sozialen Marktwirtschaft. Kooperation statt Konfrontation. Verlag P. Haupt, Bern u. Stuttgart.

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 1995: Podniky v transformácii, odbory v tranzícii ? In: Radičová, I. (Ed.) Pre ľudí a o ľuďoch. Otázky formovania sociálnej politiky na Slovensku. S.P.A.C.E ., Bratislava

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 1996: The Emergence of Tripartism in Slovakia. In: Ágh, A. and  

Illonszki, G. (Eds.): Parliaments and Organised Interests: The Second Steps, Budapest, 

Hungarian Centre for Democracy Studies.

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 1997: Utváranie občianstva zamestnancov a zamestnávateľov. In: Roško, R. – Macháček, L. – Čambáliková, M.: Občan a transformácia. SÚ SAV, Bratislava.

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 2001: Verejnosť ako skupinový subjekt v sociálnom dialógu a v rozhodovacích procesoch. In: Gindlová, D., Kusý, I. (Eds.): Sociálne a ekonomické aspekty priestorového rozvoja. (Projekt TEMPUS/PHARE IB-JEP-13424-98), ROAD, Bratislava  

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 2008: Sociálne partnerstvo: inštitúcia, stratégia, vízia. Sládkovičovo: Vysoká škola v Sládkovičove.

ČAMBÁLIKOVÁ, M., 2009: Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie. Sládkovičovo: Vysoká škola v Sládkovičove.

ETZIONI-HALEVY, E., 1999: Elites, Inequality and the Quality of Democracy in Ultramodern Society. International Review of Sociology, Vol. 9, Issue 2.

GERBERY, D., 2007: Princíp aktivácie v sociálnej politike a jeho vzťah k zmierňovaniu chudoby a sociálneho vylúčenia. In: Sociológia 5/2007, roč. 39

Informačný bulletin Európskej komisie – Zamestnanosť a sociálne veci DG/D, september 2000 (Odile Quintin). Zdroj: http://europa.eu.int/abc/off/index-en.htm

KUSÁ, Z., 2008: Diskurz a zmeny sociálneho štátu. In: Sociológia 1/2008, roč. 40

MALOVÁ, D., 1996: Reprezentácia záujmov na Slovensku: smerom ku korporativizmu? In: Sociológia, ročník 28, č. 5

MALOVÁ, D. – RYBÁŘ, M., 2006: Organizované záujmy. In: Slovensko 2006. Súhrnná správa o stave spoločnosti. IVO, Bratislava

PELINKA, A., 1986: Sozialpartnerschaft und Interessenverbände. Wien.

ŠKOBLA, D. – LESAY, I., 2007: Medzinárodní aktéri. Medzinárodné rozvojové organizácie a sociálna politika. In: Gerbery, D., Lesay, I., Škobla, D. (Eds.) Kniha o chudobe. Spoločenské súvislosti a verejné politiky. FES, Priatelia Zeme CEPA.

WOLF, M., 2000: From the „Konzertierte Action“ to the „Bündnis für Arbeit“. In: Labour, Industrial Relations and Social Bargaining. Research Institute for Labour and Social Affairs, Praha.

Pracovní právo 2011 na téma Sociální dialog

© 2011 Právnická fakulta Masarykovy univerzity. Všechna práva vyhrazena