Masarykova univerzita
Právnická fakulta

Přeskočit na obsah

---

• Obsah
  • Uvozující texty
  • Milan Galvas: K problematice reprezentace zaměstnanců v pracovním právu ČR
  • Jan Pichrt: Transnational company agreement – Nový jev v právu kolektivního vyjednávání
  • Jan Horecký, Jaroslav Stránský: Sociální dialog a jeho účastníci
  • Jana Mervartová: Aktuální otázky Sociálního dialogu
  • Marek Švec, Martin Bulla: Exteritoriálny účinok národných kolektívnych zmlúv
  • Monika Čambáliková: Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo na Slovensku: stav a perspektívy
  • Eva Šimečková: Právní úprava stávky ve Francii
  • Martin Štefko: Ochrana odborových funkcionářů v České Republice
  • Libor Šnédar: Krátké zamyšlení nad problematikou právní regulace stávky
  • Zuzana Macková: Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo a reforma dôchodkového systému v Slovenskej republike
  • Naděžda Břeská: Principy a návrh právní úpravy první etapy sociální reformy
  • Vít Samek: ČMKOS a změny v důchodovém systému České republiky

Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo a reforma dôchodkového systému v Slovenskej republike

Social dialogue, social partnership and reform of the pension system in the Slovak Republic 

 Zuzana Macková*

Annotation

The article in its first chapter starts with basic definitions of social dialogue, social partnership and tripartism as defined by the International Labour Organisation (ILO) - of being an economic and social partnership between the state, employers and employees based on process of negotiation and cooperation in order to prevent social tension and secure social balance and stability. The abovementioned concepts, according to solidarism, in fact represent realisation of the theory of social contract. The second chapter describes historical development, leading to codification of social dialogue in the international and European legal instruments such as the ILO Conventions No. 87, 98 and 135, and the Revised European Social Charter analysed in the third chapter. Fourth chapter introduces the situation in Slovakia after 1989, with critical perspective on numerous consequent reforms that were rarely pro-social. The most recent proposals discussed in 2011, in fact envisaged a system where employers, for the first time in history, would not be contributing to social security of their employees, with the exception of the accident insurance. This would violate the basic principles of the European social model and bring social dumping. This is because, as is stated in the fifth chapter, the social dialogue, social partnership and tripartism represent the core of the European social system, with direct impact on remuneration policy, determination of the minimum wage, quality of labour and social legislation and the system of social protection. Only social dialogue can guarantee that values of human dignity, freedom, equality and solidarity and therefore labour and human rights of all economically active as well as dependent members of the society will be respected and realised.   

I. Pojmy „sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartizmus“

V súčasnej dobe neodmysliteľnou súčasťou každej modernej spoločnosti  je realizácia sociálnej politiky prostredníctvom sociálneho dialógu, sociálneho partnerstva, tripartizmu, resp. kolektívneho vyjednávania. A čo vyjadrujú uvedené spojenia ?

Slovo "sociálny" je latinského pôvodu a používa sa v rôznych významoch. Viac sa tento pojem začal používať začiatkom 18.storočia v rôznych vedných odvetviach. Vyjadroval všetko, čo sa vzťahovalo na spoločnosť. V tomto období sa hovorilo o "sociálnej zmluve" (Zmluva o spoločnosti - J.J.Rouseau), o "sociálnom darwinizme (H.Spencer), atď. Slovo "sociálny" neskôr vyjadrovalo činnosti vykonávané spoločnosťou v prospech jednotlivca alebo kolektívu. Začalo sa hovoriť napr. o sociálnom lekárstve, sociálnej legislatíve. Uvedené obdobie je spojené s rozvíjaním občianskych práv (osobná sloboda, súkromné vlastníctvo, sloboda prejavu a vyznania).V druhej polovici 19.storočia sa pojmom "sociálny" začali označovať určité skutočnosti, ktoré sa vyskytovali hromadne v neprospech jednotlivca alebo kolektívu, napr. v podnikoch. Začalo sa hovoriť o sociálnych rizikách, sociálnych chorobách, atď. V tomto období sa formovali najmä politické práva (účasť na politickom živote spoločnosti, na výkone politickej moci ako volič alebo ako člen reprezentatívneho orgánu,  účasť na správe verejných vecí, právo pokojne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach, iných združeniach, zakladať politické strany a hnutia). V 20.storočí sa slovu "sociálny" pridáva ďalší význam slova vyjadrujúci vzťahy medzi jednotlivcom a kolektívom (spoločenskou skupinou), do ktorého jednotlivec patrí. Hovorí sa napr. o sociálnej psychológii, atď. Toto obdobie je spojené s rozvojom sociálnych práv (právo na sociálne zabezpečenie – tj. na nemocenské poistenie, na starobné poistenie, na invalidné poistenie, na poistenie v nezamestnanosti, právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, právo na vzdelanie, na zdravotné poistenie).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že pojem "sociálny" v najširšom slova zmysle znamená spoločenský. Vyjadruje sa ním v podstate všetko, čo súvisí alebo sa vzťahuje na spoločnosť (kolektív). V užšom slova zmysle "sociálnym" rozumieme činnosť, smerujúcu k odstraňovaniu nerovnosti týkajúcej sa podmienok života ľudí, vzťahov medzi ľudmi, vzťahov medzi indivíduom a kolektívom, prípadne celou spoločnosťou. V najužšom slova zmysle "sociálny" vyjadruje konkrétne riešenie materiálnych podmienok existencie človeka počas vzniku nepriaznivých životných situácií.

Prídavné meno "sociálny" má osobitné postavenie a jeho zmysel možno pochopiť iba v spojení s konkrétnym podstatným menom.[1]

Dialóg vyjadruje rozhovor medzi dvoma alebo medzi viacerými osobami a partner, partnerstvo znamená spoločenstvo, druhovia, spoluhráči alebo protihráči.[2]

Vzhľadom na uvedené významy slov, možno pod pojmom „sociálny dialóg“, „sociálne partnerstvo“ rozumieť spolurozhodovanie, konzultovanie, presadzovanie svojich záujmov, riešenie záujmových konfliktov, vzájomné vyjednávanie, kompromis, konsenzus a dohodu jednotlivých subjektov hospodárskej a sociálnej politiky s cieľom dosiahnuť hospodársky a sociálny rozvoj nielen na úrovni podnikovej, ale aj celospoločenskej a medzinárodnej, ba dokonca celosvetovej.

Tripartita podľa Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“) sa  považuje za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami.  Partnerstvo je založené na procese vzájomného vyjednávania, vzájomnej spolupráci, na realizácií zmlúv, ako aj na riešení pracovných sporov, atď. Kolektívne vyjednávanie má významný preventívny charakter s cieľom predchádzania sociálnym napätiam, resp. konfliktom a problémom. V Slovenskej republike bolo oficiálne zavedené v roku 1991 ako úplne nový nástroj, ktorý v minulosti v našej sociálnej politike chýbal. Ide o nepretržite prebiehajúci proces, v priebehu ktorého dochádza k vyjednávaniu o určitých sociálnych skutočnostiach medzi sociálnymi partnermi s cieľom dosiahnutia kompromisu. Sociálnymi partnermi sú odbory, ktoré obhajujú záujmy zamestnancov, zamestnávateľské zväzy, ktoré obhajujú záujmy zamestnávateľov a vláda (tzv. tripartita). Na nižšej úrovni prebieha kolektívne vyjednávanie medzi odbormi a zamestnávateľmi (tzv. bipartita). Vo väčšine prípadov výsledkom je uzatvorenie kolektívnych zmlúv, ktoré v značnom rozsahu upravujú aj sociálne otázky.

Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo, tripartita a kolektívne vyjednávanie úzko súvisia s koncepciou právneho a demokratického štátu založenom na sociálne trhovom hospodárstve  rešpektujúcom slobodu jednotlivca, pričom najvyššia hodnota „sloboda“ je obmedzená na jej roveň postavenou hodnotou, a to solidaritou a sociálnou spravodlivosťou. Sociálne partnerstvo do určitej miery obmedzuje slobodu trhu tým, že ju reguluje dohodou partnerov, ktorými sú zamestnanci, zamestnávatelia a v niektorých prípadoch aj vláda.

Sociálny dialóg, sociálne partnerstvo, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súčasťou základných ľudských práv a slobôd, ako aj súčasťou európskej a svetovej sociálnej a právnej kultúry a tvoria obsah dlhodobých programov a stratégií. Predstavujú základ pre sociálny konsenzus, ktorý  je vyjadrením podstaty sociálneho štátu založenom na princípe sociálnej solidarity, sociálnej súdržnosti spoločnosti. Dosiahnutý sociálny konsenzus zaväzuje všetkých členov spoločnosti a je pre nich určitým kolektívnym príkazom.

Hlavnou úlohou sociálneho partnerstva je regulácia a riešenie záujmových konfliktov, predchádzanie sociálnym napätiam a konfliktom a zabezpečenie sociálneho (z)mieru. Sociálne partnerstvo zdôrazňuje princíp (hodnotu) stability a konflikty medzi prácou a kapitálom rieši vzájomným vyjednávaním a nájdením vhodného kompromisu, ktorý je zárukou všeobecnej politickej stability.

Vo svojej podstate sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartizmus a kolektívne vyjednávanie vychádza z teórie spoločenskej zmluvy predstavujúcej základ solidarizmu, ktorý poukazuje na nevyhnutnosť zachovať spoločenský systém a vytvárať vhodné podmienky pre stabilitu a rovnováhu. Bezprostredne úzko súvisí s celospoločenskou deľbou práce, posilňuje trhovú ekonomiku a pozitívne vplýva na hospodársky rozvoj prostredníctvom zväčšovania participácie zamestnancov na dosiahnutom zisku podnikov a tým pádom aj na dosiahnutom stupni celospoločenského rozvoja (tj.blahobyte) spoločnosti. Ide o skĺbenie pracovnej aktivity ľudí podieľajúcich sa aj na ovplyvňovaní podmienok svojho života a práce, čo má za následok posilnenie podnikovej, celospoločenskej rovnováhy, solidarity, ako aj sociálnej kohézie spoločnosti.

Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartizmus a kolektívne vyjednávanie vo svojej podstate tvoria súčasť kolektívneho pracovného práva, ktoré má autonómny charakter, pretože časť jeho noriem vytvárajú samotní partneri bez zákonodarného orgánu a ich spoločné konsenzuálne rozhodnutia majú zákonnú právnu silu, sú vykonateľné a vynutiteľné súdnou mocou.

II. História sociálneho dialógu

Európsky sociálny model vychádza z kresťanského učenia, ktoré ovplyvnilo európsky humanizmus a osvietenské učenie o prirodzených právach človeka vychádzajúce z antickej filozofie. Za začiatok zakotvenia politických práv sa považuje Magna Charta Libertatum (1215), ktorá zakotvovala práva všetkých slobodných občanov vlastniť a dediť majetok, byť oslobodený od nepriamych daní, ako aj právo na spravodlivý proces a rovnosť pred zákonom, čo možno považovať za prvý krok k politickej slobode a rovnosti. V našich podmienkach išlo napr. o dekrét vydaný na sneme v Budíne 11.decembra 1351 Ľudovítom I., v ktorom s istými modifikáciami potvrdil platnosť Zlatej buly z roku 1222 zdôrazňujúc, že všetci príslušníci šľachtického stavu majú mať rovnaké slobody a výsady a ich majetky majú byť nescudziteľné.[3] V 13.storočí vznikali tzv. podporné spolky tovarišov, inými slovami „banské bratstvo“ fungujúce na princípe solidarity a neskôr na princípe vzájomnej pomoci.[4] Už v tomto období sa vyskytovali nepokoje tovarišov (napr. vo Francúzsku), ako aj štrajky (napr. v Nemecku v roku 1329[5], v Banskej Bystrici v lete 1525 došlo k otvorenej vzbure baníkov proti neudržateľným sociálnym pomerom v meste[6], pruská právna úprava  od roku 1733 zakladanie bratstiev, štrajkových spolkov a združení dokonca trestala smrťou).[7]

Na základe uvedeného možno konštatovať, že zrod odborov má svoje korene v stredovekom tovarišstve, avšak reálne odbory vznikajú až so vznikom moderného priemyslu v 19.storočí. Obdobie liberalizmu charakterizované heslom „laisser faire, laisser passer“, vyjadruje vieru v účinnosť slobodnej trhovej ekonomiky, pričom štát pôsobí v sociálnej oblasti iba v minimálnej, zvyškovej miere z dôvodu dávajúc prioritu individuálnym zmluvným vzťahom a inštitucionalizovanej filantropii. V 16.storočí alžbetínske reformy rozdeľujú obyvateľstvo na práceschopné (ubytované v tzv.pracovných domoch) a práceneschopné (starí a chorí ubytovaní v chudobincoch). Takéto členenie je typické aj pre naše územie v období roku 1661 prijatím patentu o tulákoch a žobrákoch, v zmysle ktorého právo žobrať mala v obciach iba práceneschopná chudoba. Pracovné zákonodarstvo v počiatkoch liberálneho štátu má charakter donútenia a represie najmä pre práceschopné obyvateľstvo, čo sa prejavuje úpravou zákazu žobrania. Začiatkom 17.storočia sa objavujú začiatky povinného poistenia (Daniel Defoe), ktoré prvýkrát zaviedol za vlády Ľudovíta XIV. (1638 - 1715) francúzsky minister Jean – Baptiste Colbert (1619 – 1683).[8] Obchodníci a tovariši sa združujú za účelom riešenia pracovných a sociálnych problémov a cechy učňov a tovarišov mali sociálne, ako aj politické zameranie. V roku 1731 došlo k zrušeniu cechov tovarišov so zákazom združovania a opustenia práce a v roku 1793 jakobínsky Konvent zaviedol zhromažďovacie právo, právo na prácu, na zárobok, na vzdelanie, ako aj na revolúciu.[9]             

Ríšsky kancelár O.v.Bismarck podporoval spočiatku pôvodnú cechovú ochranu námedzných pracovníkov a sociálnu ochranu zo strany cisárstva (t.j. štátu) s cieľom podporiť loajalitu cisárstvu, znížiť vplyv cirkvi, znížiť organizovanosť robotníkov v sociálno-demokratickej strane a najmä zvýšiť produktivitu práce.  V období rokov 1883 až 1889 bolo zavedené poistenie pre prípad choroby (Ríšsky snem schválil zákon o nemocenskom poistení - 1883), pracovného úrazu (zákon o úrazovom poistení - 1884), invalidity a staroby (zákon o starobnom a invalidnom poistení - 1889). Bismarckova politika sa výrazne obmedzila na poisťovaciu politiku štátu. Typickými znakmi uvedených zákonov bolo zavedenie obligatórneho poistenia pre všetkých robotníkov pracujúcich v priemysle a pre veľkú skupinu zamestnancov, ako aj zavedenie samosprávy. Financovanie nemocenského poistenia bolo založené výlučne na príspevkovom princípe, pričom polovicu poistného platili zamestnanci a polovicu zamestnávatelia. Štát prispieval na invalidné a dôchodkové poistenie. Zavedené sústavy poistenia boli typické oddelením rôznych kategórii zamestnancov a robotníkov. Bismarck, ktorý reprezentoval štát, prevzal kontrolu nad sférou, ktorá predtým v podobe existencie vzájomných podporných spolkov bola kontrolovaná odbormi. Bismarck si bol vedomý neustále rastúceho sociálno-demokratického hnutia, a preto realizoval politiku „cukru a biča“, čo sa na strane jednej prejavilo v roku 1878 zakázaním sociálnodemokratickej strany a na strane druhej vznikom prvej sústavy povinného sociálneho poistenia vo svete.  Vznik sociálneho poistenia v tom čase podporovali aj dvaja najvýznamnejší magnáti hutníckeho oceliarskeho priemyslu Ludwig Baare a Carl Ferdinand Stumm. Povinné štátne sociálne poistenie považovali za najúčinnejší prostriedok, ktorý má štát k dispozícii na prebudenie a povzbudenie „pocitu jednoty a záujmu na jednote medzi zamestnávateľmi a robotníkmi“.[10] Bismarck zdôrazňoval, že „navrhované sociálne poistenie“ je zamerané na všeobecné udržanie zmyslu pre ľudskú dôstojnosť, ktorú by si mal zachovať i ten najchudobnejší Nemec. Sociálne poistenie zlepšilo sociálne podmienky a kvalitu života a tým sa posilnila aj ľudská dôstojnosť jednotlivcov a skupín, na ktoré sa vzťahovalo. Bismarck obhajoval presvedčenie, že je žiaduce, aby človek „nebol len bezprávnym predmetom verejnej dobročinnosti, ale aby mal aj dôstojné životné podmienky, resp. prostriedky, na ktoré nemá právo nikto okrem neho (t.j. prostriedky zabezpečujúce výživu, ošatenie, bývanie, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie).[11]

 Z dôvodu prijatia sociálneho zákonodarstva možno Bismarcka považovať za zakladateľa jedného zo základných kameňov moderného sociálneho štátu.[12]

V tomto období vo Veľkej Británii vznikla Zlúčená spoločnosť inžinierov (mechanikov a údržbárov – r. 1851) ako prvá odborová organizácia kvalifikovaných robotníkov, ktorá sa venovala pokojnému kolektívnemu vyjednávaniu a svojpomoci, pokiaľ to bolo možné, bez štrajkov. V roku 1888 v Londýne úspešne štrajkujú nekvalifikované robotníčky v zápalkárňach (match girls) a  v roku 1889 dokári. Na začiatku 20.storočia mali odbory vo Veľkej Británii viac ako 2 milióny členov, v roku 1913 už 4 milióny členov, čo predstavovalo takmer pätinu zamestnancov a v roku 1916 britská vláda iniciovala zakladanie spoločných zamestnávateľsko-zamestnaneckých komisií v podnikoch, ktoré zriaďovali obce. V roku 1895 vo Francúzsku vznikla Všeobecná konfederácia práce (CGT), avšak odbory boli nekoordinované a decentralizované. V Nemecku sa kreovali odbory 60.rokoch 19.storočia tak, že spolupracovali s politickými stranami (vznikali odbory liberálne, kresťanské, socialistické) a v roku 1914 mali už 3 milióny členov, pričom päť šestín z nich pôsobilo v socialistických odboroch. Rakúsko-uhorské odborové snahy nemali celoštátny význam a mali iba miestne úspechy. V Škandinávii odbory vznikali v spojení s družstevným hnutím a so sociálnodemokratickými stranami, čo sa zachovalo až dodnes. V roku 1886 vznikla  Americká konfederácia práce (AFL) bez prepojenia na politické strany. V Rusku odbory boli zakázané až do konca 1.svetovej vojny.[13]

Vznik koncepcie sociálnoprávneho štátu nielen ako teoretický, ale aj ako praktický inštitút je spojený s pádom monarchie v novembri 1918 a so vznikom Weimarskej republiky, kedy boli položené ústavné základy podnikového spolurozhodovania v zmysle Weimarskej ústavy z 11.novembra 1919 založenej na princípe suverenity ľudu. Došlo k obnove kolektívneho vyjednávania na základe prijatej zákonnej úpravy z rokov 1918 – 1920 o kolektívnom vyjednávaní.[14]

V roku 1919 v rámci Versaillskej mierovej zmluvy vzniká Medzinárodná organizácia práce (ďalej len „MOP“), ktorá je založená na tripartitných princípoch a sociálny dialóg, sociálne združovacie práva, tripartizmus – trojstrannsť, má zakódovaný vo svojej podstate. Jedným zo zakladajúcich členov bola aj 1.Československá republika. Tripartitná 15-členná Komisia práce na základe britského návrhu vypracovala dokument, ktorý sa stal Ústavou MOP, ktorá platí do dnešných čias. Medzi dvoma svetovými vojnami bola pridružená k bývalej Spoločnosti národov a v roku 1946 sa MOP stala prvou špecializovanou organizáciou Organizácie spojených národov (ďalej len „OSN“). Táto najstaršia a najvýznamnejšia organizácia sveta rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje normotvorbu medzinárodného sociálneho a pracovného práva (Dohovor č. 1 o osemhodinovom pracovnom čase, Dohovor č. 2 o boji proti nezamestnanosti, Dohovor č. 3 o ochrane materstva, atď.), svetový hodnotový systém a sociálne a ekonomické práva považuje za neoddeliteľnú a integrálnu súčasť ľudských, občianskych a politických práv. Orgánmi MOP sú: Generálna konferencia zástupcov členov (tzv. Konferencia – na ktorej sa z každého členského štátu zúčastňujú 4 delegáti, z toho 2 zástupcovia vlády, jeden zástupca zamestnávateľov a jeden zástupca zamestnancov, ktorí vystupujú a hlasujú nezávisle), Správna rada (tvorená taktiež na tripartitnom princípe, pretože ju tvorí 28 zástupcov vlád, 14 zástupcov zamestnávateľov a 14 zástupcov zamestnancov) a Medzinárodný úrad práce, ktorý riadi Správna rada.[15]

III. Právny rámec sociálneho dialógu

Nesmierny politický význam pre právo na koaličnú slobodu má Všeobecná deklarácia ľudských práv (z 10.decembera 1948), ktorej obsah predstavuje významné východisko pre realizáciu prirodzených práv človeka a občana, ako aj práva na existenciu takého spoločenského a medzinárodného poriadku, v ktorom sa práva a slobody budú plne uskutočňovať. V článku 20 sa ustanovuje „právo každého na zaručenú slobodu pokojného zhromažďovania a združovania sa“ (ods.1), pričom „nikto nesmie byť nútený, aby bol členom nejakého združenia“ (ods. 2). V článku 23 ods. 4 sa ustanovuje „právo každého na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k ním“.

Ďalšími významnými dokumentmi sú Medzinárodný pakt OSN o občianskych a politických právach, ktorý v článku 22 ustanovuje právo každého na slobodu združovania sa s inými, právo zakladať na ochranu svojich záujmov odborové organizácie a právo pristupovať k ním a Medzinárodný pakt OSN o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (zo 16.decembra 1966), ktorý v článku 8 zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu zabezpečiť

1. právo každého na zakladanie odborových organizácií a právo pristupovať do odborových organizácií podľa vlastného výberu, podliehajúce iba stanovám príslušnej odborovej organizácie, na uplatňovanie a ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, pričom výkon tohto práva nesmú obmedzovať žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo na ochranu práv a slobôd druhých,
2. právo odborových organizácií na zakladanie národných federácií alebo konfederácií a ich právo vytvárať medzinárodné odborové organizácie alebo sa k nim pripojiť,
3. právo odborových organizácií na slobodnú činnosť, nepodliehajúcu žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo na ochranu práv a slobôd druhých,
4. právo na štrajk za predpokladu, že sa uskutočňuje  v súlade so zákonmi príslušnej krajiny.

Tento článok nebráni uložiť zákonné obmedzenia výkonu týchto práv pre príslušníkov ozbrojených síl alebo polície alebo správnych orgánov štátu. Zároveň nič v tomto článku neoprávňuje zmluvné strany Dohovoru MOP z roku 1948 o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa, aby prijali zákonodarné opatrenia, ktoré by prejudikovali záruky ustanovené v tomto Dohovore alebo aplikovali právo takým spôsobom, ktorý by tieto záruky prejudikoval.

Tento pakt tvorí súčasť modernej koncepcie ľudských práv a poukazuje na skutočnosť, že ak národy majú právo určiť svoj politický osud, súčasťou tohto práva je aj sloboda uskutočňovania svojich predstáv o sociálnom, hospodárskom a kultúrnom statuse, vývoji a osude.[16] Oba pakty zohrali významnú úlohu v chápaní jednoty ľudských, občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv a bývalou Československou republikou boli ratifikované (vyhláška č. 120/1976 Zb.).

Dohovory MOP sú osobitným druhom multilaterálnej medzinárodnej zmluvy . Medzi najdôležitejšie patria dohovor MOP č. 87 z roku 1948 o slobode odborov a ochrane práva odborovo sa združovať (č. 489/1990 Zb.), dohovor MOP č. 98 z roku 1949 o práve organizovať sa a kolektívne vyjednávať a dohovor č. 135 z roku 1971 o zástupcoch zamestnancov, atď.

Významnou medzinárodnou organizáciou zameranou na ochranu ľudských práv je Rada Európy, ktorá vznikla 5.mája 1949. Slovenská republika sa stala členským štátom Rady Európy 30.júna 1993. Sociálne a ekonomické práva ochraňuje základný dokument, a to Dohovor Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1948), ktorý v článku 11 ustanovuje právo každého na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovania sa s inými, vrátane práva zakladať na ochranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. Okrem Európskeho dohovoru je dôležitým dokumentom aj Európska sociálna charta (podpísaná 18.10.1961 v Turíne, Slovenskou republikou ratifikovaná v júli 1998 – oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 329/1998 Zb.), ktorá zakotvuje právo všetkých pracujúcich slobodne sa združovať v národných alebo medzinárodných organizáciách na ochranu svojich ekonomických a sociálnych záujmov, ako aj právo všetkých pracujúcich  a zamestnávateľov na kolektívne vyjednávanie. V článku 5 je ustanovené právo organizovať sa. V zmysle tohto článku sa zmluvné strany zaväzujú zabezpečiť alebo podporovať slobodu pracujúcich a zamestnávateľov vytvárať miestne, národné alebo medzinárodné organizácie na ochranu ich ekonomických a sociálnych záujmov, vstupovať do týchto organizácií s tým, že národné zákony t.j. (vnútroštátne zákonodarstvo) a ani ich (jeho) aplikovanie v praxi nebudú brániť slobode. Rozsah, v akom sa záruky budú aplikovať na políciu, bude určený národnými zákonmi alebo inými predpismi. Príslušné vnútroštátne zákony alebo iné predpisy určia zásady pre ich aplikáciu a aj rozsah ich aplikácie na príslušníkov ozbrojených síl. Právo na kolektívne vyjednávanie upravuje článok 6, v zmysle ktorého sa zmluvné strany zaväzujú na zabezpečenie účinného výkonu práva na kolektívne vyjednávanie:

1. podporovať spoločné konzultácie medzi zamestnancami a zamestnávateľmi na základe rovnosti,
2. podporovať, tam kde je to potrebné a vhodné mechanizmus pre dobrovoľné vyjednávanie medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a organizáciami zamestnancov, s cieľom upraviť podmienky zamestnania prostredníctvom kolektívnych zmlúv,
3. podporovať vytvorenie a využívanie vhodného mechanizmu pre zmierovacie konanie a dobrovoľné rozhodcovské konanie na riešenie pracovných sporov,
4. uznať právo zamestnancov a zamestnávateľov na kolektívne akcie v prípade konfliktu záujmov, vrátane práva na štrajk, s výhradou záväzkov, ktoré môžu vyplývať zo skôr uzatvorených (t.j. platných) kolektívnych zmlúv.

S cieľom dosiahnutia väčšej jednoty hospodárskeho a sociálneho pokroku, s rešpektovaním a zachovaním nedeliteľnej povahy všetkých ľudských práv, či už občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych alebo kultúrnych, berúc do úvahy základné sociálne zmeny bola v Štrasburgu prijatá 3.mája 1996 Revidovaná Európska sociálna charta (Slovenskou republikou ratifikovaná v marci 2009 – oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č.273/2009 Zb.). V článku 5 je obsiahnuté právo všetkých zamestnancov a zamestnávateľov slobodne sa združovať vo vnútroštátnych a medzinárodných organizáciách na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov a v článku 6 právo všetkých zamestnancov a zamestnávateľov kolektívne vyjednávať.

            Taktiež aj Charta základných práv Európskej únie v článku 12 ustanovuje slobodu zhromažďovania a združovania s inými na všetkých úrovniach najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami, z čoho vyplýva, že každý má právo zakladať na ochranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich a v článku 28 právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie. V zmysle tohto článku zamestnanci a zamestnávatelia alebo ich príslušné organizácie majú v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy na zodpovedajúcich úrovniach a v prípade konfliktu záujmov uskutočniť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov vrátane štrajku. 

Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) v článku 27 ustanovuje právo každého slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. Zároveň ustanovuje vznik odborových organizácií  nezávisle od štátu a nepripúšťa obmedzovanie počtu odborových organizácií, rovnako ako zvýhodňovanie niektorých z nich v podniku alebo v odvetví. Činnosť odborových organizácií  a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov môžu byť obmedzené zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného podriadku alebo práv a slobôd iných. Právo na štrajk je zaručené za podmienok ustanovených zákonom. Toto právo neprislúcha sudcom, prokurátorom, príslušníkom ozbrojených síl a príslušníkom bezpečnostných zborov.

Právo na slobodné združovanie sa s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov je obsiahnuté aj v Ústave Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) v článku 37 s tým, že právo na štrajk neprislúcha rozšírenému okruhu subjektov uvedených v Listine základných práv a slobôd, a to o príslušníkov Zboru požiarnej ochrany.

Významné miesto vo vnútroštátnej legislatíve najmä z hľadiska úpravy štrajku má zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov. Vzhľadom k tomu, v praxi veľmi často vznikajú pochybnosti o tom, či akýkoľvek štrajk je zákonný alebo nie, ak existuje zákonná právna úprava štrajku iba z dôvodu (ne)uzatvorenia kolektívnych zmlúv. V tejto súvislosti sa možno plne stotožniť s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Co 10/98, ktorý obsahoval riešenie sporu o zákonnosť štrajku zamestnancov Bábkového divadla v Nitre, ktorí štrajkovali za opätovné určenie právnej subjektivity divadla a vymenovanie pôvodného riaditeľa divadla do funkcie. Vo svojej podstate išlo o spor bez relatívnej súvislosti s kolektívnym vyjednávaním a podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky právo na štrajk je zaručené každému občanovi v Ústave Slovenskej republiky. Štrajk je teda dovolený aj nad rámec príslušného zákona o kolektívnom vyjednávaní, pretože neexistencia zákona, ktorý by ustanovil podmienky výkonu tohto práva aj mimo kolektívneho vyjednávania alebo uzavretia kolektívnej zmluvy nemôže viesť k spochybneniu a popretiu existencie a realizácie ústavného práva na štrajk.[17]

IV. Situácia na Slovensku po roku 1989

Do roku 1989 kolektívne pracovnoprávne vzťahy boli formálne bez zamestnávateľských subjektov z dôvodu dominancie jedného štátneho vlastníctva a existencie iba jednej odborovej celoštátnej organizácie. Kolektívne pracovnoprávne vzťahy, kolektívne zmluvy i kolektívne vyjednávanie mali iba formálny charakter.

Po roku 1989 na našom území došlo k zásadným zmenám politického, ekonomického a sociálneho charakteru, ktoré mali za následok prechod z centrálne direktívne riadeného hospodárstva s prioritou kladenou na sociálne práva občanov k trhovej ekonomike, avšak sociálne a ekologicky orientovanej. Táto skutočnosť našla svoje zakotvenie v článku 55 Ústavy Slovenskej republiky. Politické zmeny mali za následok pluralitu odborových organizácií, vznik slobodných odborov a zamestnávateľských subjektov, odstránenie prekážok v združovacom práve a ekonomickú reformu, ktorá odštartovala reformu sociálnu.  Zmeny prechodu od direktívno-centrálneho plánovania k trhovej ekonomike sa nemohli realizovať bez kolektívneho vyjednávania, trhu práce, valorizácie sociálnych dávok a najmä bez sociálneho poistenia.

Od polovice roku 1990 do polovice roku 1992 bol vypracovaný scénar sociálnej reformy opierajúci sa o teórie Friedmana, von Hayeka, Nozicka s maximalizáciou úlohy trhu a redukciou úlohy štátu na minimum, čo sa prejavilo v prenesení zodpovednosti za svoj život a život svojej rodiny na občana. V tomto období nešlo o komplexné ozdravenie celého sociálneho systému, ale išlo najmä o vyjadrenie podpory ekonomickej reforme.

Zákonom Slovenskej národnej rady č. 543/1990 Zb. bola vytvorená nová organizácia sociálneho zabezpečenia. Bola zriadená štátna Správa sociálneho zabezpečenia, prostredníctvom ktorej sa začal realizovať výkon sociálneho zabezpečenia. Orgánmi tejto štátnej inštitúcie boli Ministerstvo práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky, Slovenská správa sociálneho zabezpečenia, okresné správy sociálneho zabezpečenia, okresné úrady, obvodné úrady, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a obce. Časť výkonu štátnej správy sociálneho zabezpečenia sa inštitucionálne už v roku 1991 presunula na samosprávu, avšak otázky financovania zostali nedoriešené.       

1. Systém sociálneho poistenia – obdobie rokov 1993 až 1998 - od štátneho sociálneho zabezpečenia k verejnoprávnemu poisteniu

V tomto období sa vývoj transformácie nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia orientoval najmä na finančné a inštitucionálne zabezpečenie. Komplexná daňová reforma sa uskutočnila k l.januáru l993 (zákonom č.286/1992 Zb.) a podmienila vývoj príprav transformácie existujúceho systému štátneho sociálneho zabezpečenia na systém verejnoprávneho sociálneho poistenia. Zákonom NR SR č. 7/l993 Z.z. o zriadení Národnej poisťovne a o financovaní zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia, ktorý taktiež nadobudol účinnosť 1.januára 1993, došlo k zriadeniu verejnoprávnej inštitúcie - Národnej poisťovne na vykonávanie zdravotného poistenia, nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia a zákonom NR SR č. 10/1993 Z.z. o Fonde zamestnanosti vznikol Fond zamestnanosti. V procese budovania a zavádzania nového systému verejnoprávneho poistenia sa do popredia dostal najmä princíp participácie realizujúci sa v právnej rovine prostredníctvom procesu demokratizácie, ktorý sa prejavil v organizácii samosprávnych orgánov Národnej poisťovne fungujúcich na báze tripartizmu. Samosprávnymi orgánmi poisťovne boli Zbor zástupcov, ktorý sa skladal z deviatich zástupcov poistencov navrhnutých zástupcami odborových organizácii a inými občianskymi združeniami, z deviatich zástupcov štátu navrhnutých vládou Slovenskej republiky, z deviatich zástupcov zamestnávateľov navrhnutých zamestnávateľskými zväzmi a združeniami Slovenskej republiky, ktorých volila Národná rada Slovenskej republiky z nimi navrhnutých kandidátov (pomer 9:9:9). Ďalšími samosprávnymi orgánmi boli  správna rada a dozorná rada.

Spojenie výkonu zdravotného poistenia s výkonom nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia malo za následok nefunkčnosť Národnej poisťovne. Táto skutočnosť viedla Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky k vypracovaniu nového návrhu zákona NR SR č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, ktorý bol schválený v auguste l994. Na základe tohto zákona bola zriadená Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie nemocenského poistenia (zabezpečenia) a dôchodkového zabezpečenia. Hlavným cieľom bola opätovne inštitucionalizácia a finančné usporiadanie autonómneho systému nemocenského poistenia (zabezpečenia) a dôchodkového zabezpečenia. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky analogicky vypracovalo návrh zákona o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia a o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne  - tj. zákon NR SR č. 273/l994 Z.z.v znení neskorších predpisov. V tomto období sociálne poistenie v širšom slova zmysle zahŕňalo nielen nemocenské poistenie, dôchodkové zabezpečenie a poistenie v nezamestnanosti, ale aj novovzniknuté samostatné zdravotné poistenie. Oba zákony nadobudli účinnosť 1.januára 1995.

Sociálna poisťovňa sa stala právnym nástupcom Národnej poisťovne. Princíp osobnej participácie občanov sa v právnej rovine naďalej realizoval prostredníctvom demokratizácie na báze tripartizmu, ktorý sa prejavoval v činnosti i zložení samosprávnych orgánov Sociálnej poisťovne, ktorými boli už len správna rada a dozorná rada. Správna rada pozostávala z 21 členov, a to zo siedmich zástupcov navrhnutých odborovými zväzmi a záujmovými združeniami občanov, zo siedmich zástupcov navrhnutých  zamestnávateľskými zväzmi a združeniami, ako aj zo siedmich zástupcov navrhnutých vládou Slovenskej republiky (pomer 7:7:7). Dozorná rada mala deväť členov, ktorí museli byť odborníkmi z oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia (pomer 3:3:3). Nad vykonávaním nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia Sociálnej poisťovne realizoval dozor štát prostredníctvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Ministerstva financí Slovenskej republiky, tj. orgánmi štátneho dozoru, čím sa prejavovala štátna ingerencia v medziach zákona. Štátna garancia za platobnú schopnosť Sociálnej poisťovne sa postupne oslabovala, pretože sa nahradila iba poskytnutím finančnej návratnej výpomoci do výšky 100 % jej platobnej neschopnosti. Išlo o prejav ústupu od štátneho paternalizmu so zachovaním aspoň minimálnych záruk štátu v prípade nesolventnosti základného fondu dôchodkového zabezpečenia a nemocenského poistenia.

Dôraz sa kládol na hlavný transformačný cieľ, ktorým bolo vytvorenie sociálne orientovaného modelu trhovej ekonomiky, prostredníctvom ktorého sa mal dosiahnuť hospodársky rast a prosperita. Nové sociálne vzťahy sa formovali predovšetkým na  princípe demokratizácie, čo sa prejavilo v osobnej účasti ľudí na riešení svojho sociálneho postavenia a vytvorili sa podmienky pre zavedenie samosprávy a budovanie verejných  a verejnoprávnych inštitúcií (Národná poisťovňa od 1.1.1993, Fond zamestnanosti – od 1.1.1993, Sociálna poisťovňa – od 1.1.1995, Všeobecná zdravotná poisťovňa - od 1.1.1995 a Národný úrad práce - od 1.1.1997 v zmysle zákona NR SR č. 387/1996 Z.z. o zamestnanosti, ktorým bol zrušený zákon NR SR č. 10/1993 Z.z. o Fonde zamestnanosti v znení neskorších predpisov).

Dňa 1.júla 1996 nadobudol účinnosť zákon č.123/1996 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom poistení, ktorým sa zaviedol nový systém doplnkového dôchodkového poistenia. Jeho základným cieľom bolo zavedenie určitej diferenciácie zodpovedajúcej prechodu k trhovému hospodárstvu založenej na princípe participácie a zodpovednosti občanov najmä náročnejších zamestnaní za riešenie svojich sociálnych rizík, ako aj zvýšenie zodpovednosti zamestnávateľských subjektov za svojich zamestnancov a striktnom uplatnení bipartitného mechanizmu a filozofie korporacionizmu. V tomto období účastníkmi tohto doplnkového dôchodkového poistenia mohli byť len zamestnanci (najmä) výrobnej sféry, pretože z osobného rozsahu boli vylúčení nielen zamestnanci rozpočtových a príspevkových organizácii, ale aj samostatne zárobkovo  činné osoby a spolupracujúce osoby[18], tj.bolo možné konštatovať nerovnosť subjektov pred zákonom.

2. Obdobie rokov  1998 - 2002

V roku 1999 nadobudol účinnosť zákon č.106 o tripartite (o hospodárskom a sociálnom partnerstve), ktorý upravoval vzťahy medzi štátom, zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí prostredníctvom svojich zástupcov vzájomne dohodovali otázky hospodárskeho a sociálneho rozvoja s cieľom dosiahnuť dohodu na celoštátnej úrovni. Dohodovacím orgánom hospodárskeho a sociálneho partnerstva na celoštátnej úrovni bola Rada hospodárskej a sociálnej dohody SR, ktorá dohodovala stanoviská a odporúčania v oblasti hospodárskeho a sociálneho rozvoja a štátneho rozpočtu. Uvedený zákon bol plne kompatibilný s právnou normou EÚ.

Vo svojom programovom vyhlásení vláda M.Dzurindu sa zaviazala pripraviť a predložiť na verejnú diskusiu koncepciu reformy sociálneho poistenia. Vybudovanie systému sociálneho poistenia vláda považovala za jednu zo základných súčastí transformácie sociálneho zabezpečenia prebiehajúcej v Slovenskej republike od roku 1993. Predkladaný materiál vychádzal z akceptovania zmien a zároveň vytváral predpoklady nevyhnutné pre únosnosť systému v našich podmienkach. Systém sociálneho poistenia zahŕňal všetky štátom regulované peňažné dávky, ktoré sa vyplácali na základe platenia poistného alebo príspevkov. Naďalej pozostával z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, doplnkového dôchodkového poistenia a zo systému odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania, ktoré do 31.3.2002 bolo vykonávané na  komerčnej báze v Slovenskej poisťovni, a.s.

V tomto období sa predpokladalo, že systém dôchodkového poistenia bude založený na viaczložkovom financovaní, a to na:

1. základnom, zákonnom povinnom pilieri financovanom z nepriamych daní prostredníctvom príspevkov priebežným spôsobom, kde sa mal uplatňovať princíp medzigeneračnej solidarity,
2. základnom, zákonnom povinnom kapitalizačnom pilieri financovanom z nepriamych daní prostredníctvom príspevkov na konkrétne osobné účty poistencov s uplatňovaním princípu sociálnej solidarity v spojení s princípom participácie, tj. osobnej zodpovednosti občanov
3. a doplnkovom dobrovoľnom pilieri financovanom z prostriedkov zamestnávateľa a zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby na konkrétne osobné účty poistencov. V doplnkovom dôchodkovom poistení bolo nevyhnutné novelizovať zákon NR SR č. 123/1996 Z.z. v znení neskorších predpisov s cieľom odstrániť diskrimináciu v možnostiach účasti na systéme. To sa zrealizovalo od 1.januára 2001, odkedy do systému už môžu vstupovať aj samostatne zárobkovo činné osoby a zamestnanci príspevkových a rozpočtových organizácií.

Súčasť systému sociálneho poistenia od 1.apríla 2002 dotvoril aj podsystém úrazového poistenia, čo sa prejavilo v oblasti odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania v uskutočnení legislatívnych zmien a prenesení povinného zákonného odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania z komerčnej Slovenskej poisťovne, a.s. na verejnoprávnu Sociálnu  poisťovňu.

Reforma sociálneho poistenia mala byť založená na základných princípoch obligatórnosti, univerzálnosti, jednotnosti, neziskovosti organizácií vykonávajúcich sociálne poistenie, verejnoprávnosti inštitúcie vykonávajúcej povinné časti sociálneho  poistenia, tripartite, štátnej garancii určitej (tj. primeranej) úrovne nárokov účastníkov povinných častí sociálneho poistenia a nezávislého funkčného štátneho dozoru nad vykonávaním sociálneho  poistenia.

Reforma sociálneho poistenia je určená pre budúce generácie a preto nemala byť vecou politiky iba jednej vlády, ale mala byť vecou všetkých občanov. Z toho dôvodu mala byť založená na celospoločenskom konsenze, na celosvetových trendoch a nemala podliehať predstavám politických strán, ktoré mali v tom-ktorom období možnosť presadzovať zákonné úpravy v parlamente. Základným predpokladom úspešnosti reformy sociálneho poistenia mal byť  konsenzus koalície, opozície i sociálnych partnerov.

Hlavný cieľ reformy mal spočívať v zmene techniky financovania sociálneho poistenia prostredníctvom diverzifikácie zdrojov. Reforma nemala siahať na práva občanov, t.j. nemala občanom odobrať nadobudnuté práva a nároky (avšak nastal úplny, resp. pravý opak – tj. došlo najmä k zníženiu výšky sociálnych dávok nízkopríjmových skupín poistencov pracujúcich za podpriemerne, resp. priemerné mzdy, napr. nemocenského, materského, ošetrovného, ako aj k odňatiu čiastočne invalidných a invalidných dôchodkov, atď. )[19].

3. Obdobie rokov  2002 až 2006 - od sociálneho poistenia k sporeniu

Vláda opätovne pod vedením M.Dzurindu prostredníctvom dôchodkovej reformy sa zaviazala vytvoriť bezpečný a spravodlivý dôchodkový systém postavený na troch pilieroch, ktorý mal byť univerzálny pre všetkých ekonomicky aktívnych občanov. Odvody do priebežného systému sa mali znížiť v maximálnej možnej miere (reálne došlo k zníženiu z 28 % na 18 % ,  avšak z 2,2 milióna ekonomicky aktívnych subjektov v roku 2005 vstúpilo do 2.kapitalizačného  piliera 1,5 milióna, takže odvody na starobné poistenie sa ešte znížili z 18 % len na 9 %)  s prihliadnutím na možnosti štátu zabezpečiť dostatočné zdroje pre Sociálnu poisťovňu (tj. zdroje z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu).

V tomto období sa prehodnotilo platné znenie zákona o sociálnom poistení. Bol vypracovaný a prijatý zákon č. 413/2002 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorý mal pôvodne nadobudnúť účinnosť od 1.júla 2003, ktorá sa posunula na neskoršie obdobie, a to na 1.január 2004. Tento zákon však nikdy nenadobudol účinnosť, pretože ešte pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona bol vypracovaný a schválený úplne nový zákon, a to zákon č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „nový zákon o sociálnom poistení“), ktorý nadobudol účinnosť od 1.januára 2004. Navrhli sa zmeny nevyhnutné pre vybudovanie moderného sociálneho systému. Tento zákon zaviedol nový rozsah sociálneho poistenia, ktoré zahŕňa nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie (starobné a invalidné poistenie), úrazové poistenie, garančné poistenie a poistenie v nezamestnanosti, ako aj nové vymedzenie účelu, financovania a organizácie sociálneho poistenia. Z uvedeného vyplýva, že od 1.januára 2004 sa sociálne poistenie rozšírilo o garančné poistenie a o poistenie v nezamestnanosti, ktoré do 31.decembra 2003 vykonával Národný úrad práce ako verejnoprávna inštitúcia na základe zákona NR SR č. 387/1996 Z.z. o zamestnanosti  v znení neskorších predpisov.[20]

Sociálne poistenie naďalej vykonávala Sociálna poisťovňa (vraj) ako verejnoprávna  inštitúcia[21], ktorej orgánmi boli Rada riaditeľov Sociálnej poisťovne (ďalej len „Rada riaditeľov“), Dozorná rada Sociálnej poisťovne (ďalej len „dozorná rada“) a riaditeľ pobočky Sociálnej poisťovne (ďalej len „riaditeľ pobočky“)[22]. Sociálna poisťovňa ako právnická osoba mala (a naďalej má) sídlo v Bratislave.[23]

Zákonodarca na označenie Rady riaditeľov a Dozornej rady už nepoužíval pojem „samosprávne“ orgány. Vyplývalo to z vymedzenia, že rada riaditeľov mala päť členov, ktorých vymenúvala a odvolávala vláda Slovenskej republiky, z toho predsedu rady riaditeľov  a dvoch podpredsedov rady riaditeľov na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, jedného člena rady riaditeľov na návrh reprezentatívnych združení odborových zväzov a záujmových združení občanov, reprezentujúcich poberateľov dôchodkových dávok a jedného člena rady riaditeľov na návrh reprezentatívnych združení zamestnávateľov (pomer 3 : 1 :1). Za člena rady riaditeľov mohla byť vymenovaná fyzická osoba s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorá mala ukončené (akékoľvek) vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, mala spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a bola bezúhonná, tj. nebola právoplatne odsúdená za trestný čin.[24] Dozorná rada ako dozorný a kontrolný orgán Sociálnej  poisťovne mala 15 členov, pričom nový zákon o sociálnom poistení taxatívne vymedzil, že predsedom dozornej rady bol samotný minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a ďalej ju tvorilo päť zástupcov navrhnutých reprezentatívnymi združeniami odborových zväzov a záujmových združení občanov reprezentujúcich poberateľov dôchodkových dávok, päť zástupcov navrhnutých reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov a štyria zástupcovia navrhnutí vládou Slovenskej republiky (1 minister práce : 5 : 5 : 4 zástupcovia vlády SR). Členov dozornej rady s výnimkou predsedu volila a odvolávala Národná rada Slovenskej republiky.[25] Do 31.decembra 2003 v zmysle zákona NR SR č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov sa dozorná rada tvorila z odborníkov v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, avšak od 1.januára 2004 sa už táto odbornosť vôbec nevyžadovala. Stačilo, aby navrhnutá a zvolená fyzická osoba mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ako aj spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a bola bezúhonná, tj. ktorá nebola právoplatne odsúdená za trestný čin.[26] Uvedená právna úprava bola (a je) dôkazom porušenia základných princípov právneho a najmä demokratického štátu, ku ktorým sa Slovenská republika hlási,[27] pretože rada riaditeľov v žiadnom prípade nebola tripartitným orgánom zloženým zo zástupcov poistených osôb, ktoré navrhujú odborové zväzy a ostatné občianske organizácie, zo zástupcov vlády a zo zástupcov zamestnávateľov. Členov rady riaditeľov mala taktiež voliť a odvolávať Národná rada Slovenskej republiky a zároveň rada riaditeľov v zmysle čl. 72 Dohovoru MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia mala mať charakter samosprávneho „tripartitného“ orgánu, v ktorom mali mať rovnaké zastúpenie zástupcovia navrhnutí odborovými zväzmi a záujmovými združeniami občanov, zástupcovia navrhnutí zamestnávateľskými zväzmi a združeniami, ak aj zástupcovia navrhnutí vládou Slovenskej republiky. Došlo jednoznačne k posilneniu zástupcov štátu, ktorých vymenúvala a odvolávala vláda Slovenskej  republiky opätovne  na návrh člena vlády, tj. ministra práce, sociálnych vecí a rodiny a to paradoxne v situácii, keď sa zúžil osobný rozsah sociálneho poistenia, pretože štát (ktorého reprezentantom je vláda SR, najvyšší výkonný orgán) prestal platiť poistné na nemocenské poistenie a na dôchodkové zabezpečenie za žiakov stredných škôl a vysokých škôl, ako aj za evidovaných nezamestnaných poberajúcich podporu v nezamestnanosti, atď.  Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno hovoriť o čiastočnom „znárodnení“ Sociálnej poisťovne vtedajšou (druhou Dzurindovou) pravicovou vládou.

Problematiku trhu práce od 1.januára 2004 upravil zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákonom č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo k zrušeniu verejnoprávnej inštitúcie – Národného úradu práce, čo možno považovať za „zoštátnenie“, resp. znárodnenie, pretože novovzniknuté Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sa stali orgánmi štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, tak ako Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny sa svojimi prijímami a výdavkami zapojili na rozpočet Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny ako rozpočtové organizácie štátu a začali vykonávať činnosť týkajúcu sa najmä evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie, evidencie voľných pracovných miest, ako aj sprostredkovanie vhodného zamestnania, poradenských služieb, vzdelávanie, prípravu na trh práce, aktívne opatrenia na trhu práce, atď. Poskytovanie dávky v nezamestnanosti a poistenie v nezamestnanosti prešlo do pôsobnosti Sociálnej poisťovne.

V roku 2004 zákonom č. 585/2004 Z.z. došlo dokonca k zrušeniu zákona č.106/1999 Z.z. o tripartite. Opätovne bol zákon č. 103 o tripartite prijatý až za Ficovej vlády v roku 2007 (zákon č. 103/2007 o trojstranných konzultáciach na celoštátnej úrovni a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Vláda zároveň pripravila legislatívne a finančné predpoklady pre vznik povinného kapitalizačného piliera dôchodkového systému. Od 1.januára 2005 nadobudol účinnosť zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov. Sporenie prostredníctvom individuálnych účtov (9 % z vymeriavacieho základu) malo vytvoriť priestor, aby v budúcnosti o čase svojho odchodu do dôchodku mohol rozhodovať sám občan. Správu aktív v tomto systéme zabezpečoval (a naďalej zabezpečuje) súkromný sektor, výber správcu bol (a je) v plnej kompetencii občana. Subjekty pôsobiace v tomto systéme podliehajú nezávislému regulačnému orgánu s veľkým dôrazom na bezpečnosť vkladov.

Posilnili sa aj ďalšie dobrovoľné formy dôchodkového sporenia a poistenia. Od 1.januára 2005 nadobudol účinnosť zákon č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov, ktorým sa zrušil zákon NR SR č. 123/1996 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom (pri)poistení a  prešlo sa od poistenia k sporeniu. Daňové výhody mali motivovať občanov ukladať prostriedky do finančných produktov vhodných na tento účel.

4. Obdobie rokov 2007 až 2011 - od sociálneho sporenia k zabezpečeniu na úrovni tzv. odvodovému bonusu[28]

Od 1.januára 2007 na čele Sociálnej poisťovne ako verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia stál (už len jeden) generálny riaditeľ  ako štatutárny orgán menovaný a odvolávaný vládou Slovenskej republiky. Za generálneho riaditeľa mohla byť vymenovaná fyzická osoba, ktorá spĺňala predpoklady výkonu práce vo verejnom záujme podľa § 3 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, mala skončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a najmenej šesť rokov praxe v riadiacej funkcii. Z uvedeného vyplýva, že sa vôbec nevyžadovala odbornosť v oblasti sociálneho zabezpečenia, resp. sociálneho poistenia. Tá istá osoba mohla byť vymenovaná za generálneho riaditeľa najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia, pričom funkčné obdobie bolo (a je naďalej) šesťročné.[29] Počet členov dozornej rady ako dozorného a kontrolného orgánu Sociálnej poisťovne sa znížil z 15 členov na 11 členov. Predsedom dozornej rady bol naďalej minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a dozorná rada pozostávala z troch zástupcov navrhnutých  reprezentatívnymi združeniami odborových zväzov, z troch zástupcov navrhnutých reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov, z jedného zástupcu ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a z dvoch zástupcov ministerstva financií navrhnutých vládou Slovenskej republiky, ako aj z jedného zástupcu navrhnutého záujmovými združeniami občanov reprezentujúcimi poberateľov dôchodkových dávok /pomer 1 minister práce : 3 : 3 : 3 : 1, resp. 2 z ministerstva práce + 2 z ministerstva financií (t.j. 4 zástupcovia vlády SR) : 3 zástupcovia zamestnancov (poistencov) : 3 zástupcovia zamestnávateľov : 1 zástupca poberateľov dôchodkov/.[30] Dozorná rada si volila zo svojich členov dvoch podpredsedov dozornej rady, z ktorých jeden je navrhnutý reprezentatívnymi združeniami odborových zväzov a jeden reprezentatívnymi združeniami zamestnávateľov.[31] Členovia dozornej rady musia naďalej spĺňať kritéria spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, bezúhonnosti a od 1.januára 2007 aj kritérium vzdelanosti, t.j. musia mať skončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa právnického, ekonomického alebo matematického zamerania.[32] Od 1.januára 2008 sa zrealizovala zmena iba v kvalifikačnej štruktúre členov dozornej rady v tom smere, že stačilo, aby mali skončené vysokoškolské vzdelanie iba druhého stupňa, t.j. upustilo sa od špecifikácie zamerania na právo, ekonómiu a matematiku.[33]

Uvedené platí aj do 31.decembra 2011 a po páde vlády I.Radičovej aj v roku 2012. Zároveň je potrebné uviesť, že všetky daňové výhody, ktoré mali motivovať obyvateľstvo k dobrovoľným formám dôchodkového sporenia v zmysle zákona č. 650/2004 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov v roku 2011 boli úplne zrušené.

Taktiež je potrebné upozorniť, že vláda I.Radičovej v roku 2011 pripravila novú daňovo-odvodovú reformu, v zmysle ktorej od 1.januára 2012 poistné na sociálne poistenie mali platiť už len zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej len „SZČO“),tj. zamestnávatelia poistné do Sociálnej poisťovne už platiť vôbec nemali s výnimkou úrazového poistenia. Celá zabezpečovacia povinnosť sa mala preniesť len na zamestnancov a SZČO (tj. malých a stredných samopodnikateľov). Dokonca sa navrhovalo, aby garančné poistenie bolo zo sociálneho poistenia vyňaté a prípadné nároky mali byť hradené zo štátneho rozpočtu. Taktiež malo dôjsť k radikálnemu zníženiu poistného na dôchodkové poistenie, ako aj na zdravotné poistenie (celkovo zo 48,60 %, tj. 13,4% zamestnanci a 35,2 % zamestnávatelia), avšak pre zamestnancov i samopodnikateľov by celkovo došlo k zvýšeniu odvodovej povinnosti až na 19 % (tj. zo súčasných 13,4 %).

Úplne vylúčenie zamestnávateľov z participácie na sociálnej ochrane svojich zamestnancov by malo za následok sociálny dumping a  nekalú súťaž, ktorá je porušením pravidiel hospodárskej súťaže konanej v rozpore s dobrými mravmi, čo zákonite spôsobuje inému ujmu. Bez zodpovednej účasti všetkých členov spoločnosti na základe ich osobnej dôstojnosti na spravodlivom poriadku a vedení spoločnosti a na plodoch spoločenskej kooperácie v súlade s existenčnými cieľmi jednotlivých ľudí, tj. bez spoluúčasti, bez spolurozhodovania, resp. participácie jednotlivých subjektov niet prosperujúcej a demokratickej spoločnosti. Ak by sa navrhovaná daňovo-odvodová (de)(re)forma presadila, išlo by jednoznačne o raritu v európskom priestore a vo svojej podstate aj o likvidáciu demokratického európskeho sociálneho modelu fungujúcom na báze tripartizmu a sociálnom dialógu, resp. sociálnom partnerstve a kolektívnom vyjednávaní.

V. Z á v e r

Používajúc pojmy „tripartizmus, sociálne partnerstvo, sociálny dialóg“, máme na zreteli sociálne a hospodárske práva a slobody zamestnávateľov a zamestnancov súvisiace s vytváraním organizácii na ochranu ich sociálnych a ekonomických záujmov, ich práva a slobody na účasť alebo neúčasť v týchto organizáciach, ako aj slobodu a právo na kolektívne vyjednávanie v najširšom slova zmysle, vrátane slobôd a práva na vzájomné informovanie a konzultácie sociálnych partnerov, na nezávislé rokovania, na zmierovacie a rozhodcovské konanie a na slobody a práva na kolektívne akcie vrátane práva na štrajk a na výluku.[34]

Tripartizmus, sociálne partnerstvo a sociálny dialóg predstavujú základ svetovej, ale najmä európskej sociálnej a právnej kultúry, rešpektujúcej princípy solidarity, sociálnej spravodlivosti, vysoký stupeň sociálnej ochrany, sociálnej súdržnosti a spoločne uznávaných hodnôt, čoho dôkazom je existencia tripartitných inštitúcii so zastúpením organizácií zamestnávateľov a organizácií zamestnancov – odborov na centrálnej úrovni väčšiny európskych krajín. Tieto inštitúcie sú ozajstným plnoprávnym partnerom, ktorého „múdre vlády a múdri zákonodarcovia plne rešpektujú a berú vážne do úvahy pri vlastnom rozhodovaní, pretože tvorba politiky nemôže vyplývať z ignorancie a arogancie moci, a len z moci, ale musí vychádzať z odbornosti, konsenzu a používania kolektívneho rozumu a kolektívnej skúsenosti“.[35]

Ak tomu tak nie je (ako napr. v Slovenskej republike v období rokov 2004 až 2007), výsledkom je znížená kvalita života obyvateľstva, ktorá sa prejavuje v stagnujúcich mzdách,[36]  v znižovaní dávok sociálneho poistenia, v absencii valorizácie štátnych sociálnych dávok, ako aj dávok sociálnej pomoci[37] z dôvodu nefungujúceho sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania a zrušenia záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa na zamestnávateľov. Tento rok 2011 je opätovným rokom zníženého korporativizmu vzhľadom na prijatú novelu Zákonníka práce, t.j. zákona č. 257/2011 Z.z. účinného od 1.septembra 2011, čo sa prejavilo najmä v znížení sociálnej ochrany a sociálnych istôt zamestnancov v prípade skončenia pracovného pomeru (buď výpovedná doba alebo odstupné), pri výkone nočnej práce (zníženie mzdy)[38], vo zvýšení počtu hodín nadčasovej práce[39], ale najmä v obmedzovaní zakladania odborových organizácii u zamestnávateľov vzhľadom k tomu, že „ak odborová organizácia začne u zamestnávateľa pôsobiť a chce u neho zastupovať všetkých zamestnancov, musí preukázať, že najmenej 30 % zamestnancov zamestnávateľa je odborovo organizovaných v tejto odborovej organizácii, ak o to zamestnávateľ požiada do 30 dní odo dňa, kedy odborová organizácia písomne informovala zamestnávateľa o začatí svojho pôsobenia“[40], atď.

Zdá sa, akoby si vládnuce garnitúry v prvej dekáde 3. tisícročia, čase globalizácie nielen v Slovenskej republike, v Európe, ale takmer na celom svete neuvedomovali, že sociálny dialóg plní hlavnú funkciu zabezpečenia sociálneho (z)mieru a tvorby pravidiel v právnom i v mimoprávnom zmysle, vytvára priestor pre dôveru medzi rozhodujúcimi subjektami demokracie, plurality a trhovej ekonomiky, pričom v porovnaní s autoritatívnym režimom (pre SR a východnú i strednú Európu - typickým do roku 1989) štáty stratili monopol, štátny paternalizmus bol nahradený zložitejšou, ale demokratickejšou formou vyjednávania a rokovania. Základné prvky v obsahu sociálneho dialógu predstavujú predovšetkým mzdová politika, určovanie minimálnych miezd, ochrana mzdových nárokov, riešenie základov sociálnej a pracovnoprávnej legislatívy, konzultovanie zásadných hospodárskych a sociálnych záležitostí, otázky sociálnych a ekonomických reforiem, rozvoj  ľudských zdrojov, otázky spoločného záujmu a zodpovednosti a otázky sociálnej ochrany. Mzdové tarifné vyjednávanie je považované za vrcholný prejav demokracie, ako aj princíp vnútroštátnej subsidiarity a minimálna hranica určenia výšky miezd pre zamestnávateľov, u ktorých nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve (tj. minimálne mzdové nároky) sú prejavom ochrany ľudskej dôstojnosti ekonomicky činných subjektov, ktorá zároveň predstavuje základný princíp liberálneho štátu nezasahujúceho do vnútorného života ekonomických subjektov nižšieho radu, ale podporujúceho a určujúceho minimálne hranice pôsobnosti sociálynch partnerov, ich pravidlá správania sa prostredníctvom kolektívneho vyjednávania a približujúceho sa k posilneniu spoločenského dobra, tj k spravodlivosti. Práve dôstojnosť spolu s rovnosťou a slobodou tvoria v podstate tri základné stavebné kamene, ktoré so solidaritou predstavujú všeobecnú koncepciu základných ľudských práv.  Sociálny dialóg a sociálne partnerstvo tvoria základné piliere európskeho sociálneho modelu spolu s efektívnym fungovaním trhovej ekonomiky a so zdokonaľovaním sociálnej ochrany obyvateľstva. Sociálny dialóg prispieva k makroeonomickej stabilite, ku vyváženej pracovnej legislatíve, k efektívnemu systému sociálneho zabezpečenia a ku kooperácii priemyselných vzťahov. A práve v sociálnej a pracovnoprávnej legislatíve sú sociálne partnerstvo a sociálny dialóg jednou z najdôležitejších agiend ústredných a regionálnych tripartít s veľkými dôsledkami na hospodársky, sociálny a individuálny život občanov a ich kvality života.

Ľudstvo vstúpilo do druhej dekády 21.storočia a 3.tisícročia. Zároveň sa zdá, že možno aj, resp. určite do druhej najväčšej svetovej nielen finančnej, ale aj hospodárskej krízy, ktorá sa prejavuje už aj ako kríza politická (napr. situácia na Islande a inde). Čo je príčinou tejto katastrofy a epidémie šíriacej sa do celého sveta ? Nie je to náhodou ilúzia „politiky konzumu a peňazí tzv. vyspelého sveta“ dávaného za vzor  a obrovská miera nerovností ? Neukázala sa prázdnota a zlyhanie myšlienok veľkého prísľubu neobmedzeného pokroku, o ovládnutí prírody, hmotného nadbytku a maximálneho šťastia pre maximálny počet jedincov a neobmedzenej osobnej slobody ? Nezisťujeme s hrôzou pravdivú realitu prehlbujúcej sa priepasti nielen medzi jednotlivými svetadielmi, krajinami sveta, ale aj vnútri štátov, ktorá sa neustále zväčšuje a spôsobuje ďalšie rozdiely vo vlastníctve bohatstva, narastajúce extrémne nerovnosti medzi bohatými a chudobnými, zánik silnej strednej vrstvy tvoriacej základ každej demokracie, závislosť od vonkajšej zadlženosti, ako aj upadajúce verejné systémy školstva, zdravotníctva, sociálnych služieb, rozpad rodín a komunít, vrátane odborov, ktoré nie sú schopné brániť záujmy svojich zamestnancov z dôvodov zúfalej súťaže s ešte zúfalejšími chudobnými pracujúcimi, resp. námedznými pracovníkmi tretieho sveta (Indie, Bangladéša, Pakistanu, Thajska, atď.), ktorej výsledkom je neustále znižovanie miezd, sociálnej ochrany (t.j. odvodov, priamych daní), ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci, spružňovanie pracovného procesu najmä na strane zamestnancov zavádzaním pracovných pomerov na kratší pracovný čas, domáckej práce, telepráce, flexikonta, atď. ? Nie sme svedkami neustále sa zväčšujúceho počtu bezcieľne potulujúcich sa armád bezdomovcov, stratených existencií nielen v krajinách  tretieho sveta, ale aj vo veľkomestách tzv. vyspelého sveta ? Kam kráča ľudstvo ? Skutočne veríme tomu, že hlavné je iba to, „Čo zabezpečuje neustály rast ekonomického systému ?“ Veríme ešte ekonomike, ktorá meria svoju výkonnosť iba množstvom vytvorených peňazí, v ktorej sa človek stal hlavným zdrojom neefektívnosti a z toho dôvodu sa ho ekonomika zúrivo zbavuje ? Neustále reformy vlád s cieľom otvorenia sa národných ekonomík svetovému hospodárstvu, znížením obmedzení a taríf na dovozy a vývozy s úsilím prilákať zahraničných investorov, potláčanie práv odborových organizácii aj ich úsilie zvýšiť mzdy a výhody pre svojich zamestnancov, zlepšiť ich pracovné podmienky, koloniálne panstvo peňazí nad životom a celosvetová vláda peňažných inštitúcii, ktoré ovplyvňujú tvorbu zákonov, ba dokonca menia ústavnú štruktúru štátov, obchodnú politiku, daňovú politiku, požiadavky pre štátnu službu, pracovné zákonodarstvo, systém zdravotnej starostlivosti, ekologické predpisy, energetickú politiku, konsolidačné pravidlá, ako aj pravidlá verejného obstarávania a rozpočtovej politiky zadlžujúcich sa krajín – to nie sú kroky z obdobia 60. a 70.rokov minulého storočia, ale kroky všetkých vládnucich garnitúr nielen v Slovenskej republike po roku 1989, ale takmer na celom svete. Nenachádzame sa už v globálnej sociálnej a enviromentálnej  katastrofe ?      

Pomenované javy sú prejavmi krízy hodnôt ľudskej dôstojnosti, sociálnej rovnosti, sociálnej spravodlivosti a sociálnej solidarity. Ich absencia v spoločenskom živote sa zákonite prejavuje aj krízou sociálneho štátu spojenej s obmedzením národných vlád, ako aj sociálneho partnerstva a potláčania odborov na pracoviskách a v dnešnej dobe aj hospodárskym úpadkom vrcholiacim až v sociálnom vylúčení jednotlivcov z pracovného i  celospoločenského života z dôvodu popretia základných práv a slobôd v záujme ekonomických kritérií, ktoré majú neustále prednosť pred kritériami sociálneho rozvoja. Sme svedkami, ako základné problémy sociálnej ochrany obyvateľstva (nielen) Slovenskej republiky sú neustále redukované na ekonomické kritériá. Zdá sa, akoby sa čoraz viac zabúdalo na hlavnú "pozitívnu" úlohu sociálnej politiky, ktorou je zabezpečenie ľudsky dôstojnej existencie (života) bez sociálneho vylúčenia, t.j. ochrana obyvateľstva pred chudobou, a nie vťahovanie čoraz väčšej skupiny obyvateľstva na hranicu biedy a chudoby (prostredníctvom nízkych  miezd, flexibilných foriem tzv. neplnohodnotných foriem zamestnaní bez sociálnej ochrany, deregulácie cien energií bez dostatočných kompenzácii pre najzraniteľnejšie vrstvy obyvateľstva, ktorými sú nesporne občania v poproduktívnom veku, mladé rodiny s nezaopatrenými deťmi, rodiny len s jedným živiteľom, nezamestnaní nie z vlastnej viny, ťažko zdravotne postihnutí občania, atď.). Neustále znižovanie úrovne sociálneho zabezpečenia (oneskorená a nízka valorizácia dôchodkov, znižovanie dávok štátnej sociálnej podpory i pomoci, atď.) a neustála pauperizácia obyvateľstva sa realizuje pod rúškom nevyhnutnosti konsolidácie štátneho rozpočtu a zvýšenia konkurencieschopnosti, v prospech "lepšej" hospodárskej výkonnosti "najschopnejších" členov spoločnosti a najmä medzinárodného finančného kapitálu. Vznikli obrovské banky, nadnárodné korporácie, ktoré (vraj) nemôžeme nechať skrachovať. Naproti tomu systémy sociálneho zabezpečenia sú ochranou na ceste von z krízy a nie nákladmi, ktoré ju sprevádzajú. Investovanie do sociálneho zabezpečenia je rovnako dôležité ako podpora finančných systémov. Ľudia, ktorí dostávajú sociálnu pomoc, všetky tieto peniaze míňajú, takže sú impulzom hospodárskej aktivity, lebo nemajú prostriedky na to, aby šetrili, ale aby ich použili na nevyhnutné potreby – bývanie, výživu, ošatenie, zdravotnú starostlivosť. Cca 80 miliónov Európanov čelí chudobe a sociálnej exklúzii, a mnohí ľudia (aj s vysokoškolským vzdelaním), ktorých to ani nenapadlo, čelia riziku chudoby. Čaká ich zložitá budúcnosť. Cieľom je boj proti chudobe a sociálnej exklúzii, aby každý členský štát urobilo nový krok v tejto oblasti. Napr. Luxembursko plánuje vytvoriť agentúru na sprístupnenie lepších bytových podmienok. Cieľom je vytvoriť podvedomie, že je možné mať pre všetkých dosť, pokiaľ sa podarí zamedziť pažravosti niektorých ľudí pri kumulovaní obrovského bohatstva.

Indikátorom životnej úrovne, sociálnej kvality života už nie hrubý domáci produkt (ďalej len „HDP“), ale miera sociálnej rovnosti v spoločnosti. Nie každý profituje z rastu HDP a v rovnejších spoločnostiach ľudia žijú lepšie, nie sú tak chudobní a bohatší menej trpia psychickými problémami (Fintan Farell – šéf Európskej siete boja proti chudobe - Eurostat). K vybudovaniu tzv. európskeho sociálneho modelu typického pre krajiny Európskej únie založenom na prosperujúcej politickej demokracii možno dospieť iba cestou vyrovnaného hospodárskeho a sociálneho rozvoja bez polarizácie spoločnosti.

A možno práve dnes ako nikdy predtým demokratický európsky sociálny model založený na spojení sociálnych a hospodárskych práv s ekonomickým a sociálnym rozvojom, t.j. s kvalitou života  pre každého jedinca na tejto planéte nadobúda celosvetový význam.

Zdá sa, že sa stávame svedkami opätovnej premeny spoločensko-ekonomickej formácie, ktorej kontúry zatiaľ nie sú nikomu presne známe. Je otázne, či zostane zachovaný a či sa naďalej bude rešpektovať európsky sociálny model s princípmi trhovej ekonomiky so sociálno-ekologickou orientáciou a princípmi právneho a demokratického štátu, alebo zvíťazí odľudštený kapitalizmus s čisto trhovou ekonomikou bez akejkoľvek sociálnej dimenzie typický v súčasnosti pre väčšinu tzv. rozvojových krajín sveta s viac ako 5,5 miliardou ľudí. Práve o tejto skutočnosti môže rozhodnúť určite aj fungujúce sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartizmus a kolektívne vyjednávanie presadzujúce sa nielen na podnikovej úrovni a celospoločenskej, resp. národnej, ale aj medzinárodnej.

Pracovní právo 2011 na téma Sociální dialog

© 2011 Právnická fakulta Masarykovy univerzity. Všechna práva vyhrazena