Social-legal aspects of employment of foreigners

Doc. JUDr. Ján Matlák, CSc.* JUDr. PhDr. Silvia Treľová, PhD.*

Annotation

The issue of labour migration is currently very high. We are meeting more and more with the employment of foreigners also in the working environment in Slovakia. In terms of employment of foreigners and the conditions of their employment, it should be distinguished on the one hand between citizens of an EU Member State and, on the other hand, one who is a national of a third country. In the employment of foreigners and the occurrence of social incidents, social-insurance legal relations are an important part.

 I. Úvod

Vnútorný trh Európskej únie je vymedzený v čl. 26 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[1] (pôvodný čl. 14 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) ako oblasť bez vnútorných hraníc, v ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu v súlade s ustanoveniami zmlúv. Vnútorný trh je teda determinovaný štyrmi základnými ekonomickými slobodami, no vzhľadom na tému príspevku upriamime pozornosť len na jednu zo základných slobôd vnútorného trhu – voľnému pohybu osôb, s dôrazom na voľný pohyb pracovníkov, resp. zamestnancov (čl. 45 – 48 ZFEÚ). „Zámerom tejto slobody bolo pri jej vymedzení najmä poskytnúť možnosť vyhľadávať lepšie životné a pracovné podmienky, ako ponúka domovský región pracovníkom z členských štátov Európskej únie.[2]“

Podľa čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 39 ZES) sa zabezpečí voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky. Výnimku z práva na voľný pohyb pracovníkov tvoria zamestnanci verejnej služby a štátnej služby.

Opatrenia nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov v oblasti sociálneho zabezpečenia upravuje čl. 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Migrujúcim pracovníkom a na nich závislým osobám sa má zabezpečiť započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky, ako aj vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

II. Zamestnávanie cudzincov na Slovensku

Počet cudzincov, ktorí vykonávajú zárobkovú činnosť na základe pracovnoprávneho vzťahu z roka na rok rastie aj na území Slovenskej republiky. Podľa štatistických údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR v súčasnosti v Slovenskej republike vykonáva závislú zárobkovú činnosť viac ako 44 tisíc cudzincov. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny SR uvádza, že v auguste 2017 bolo na území Slovenskej republiky 26 796 občanov krajín EÚ/EHP s informačnou kartou na území Slovenskej republiky (najviac bolo 8 294 Rumunov, 4 547 Čechov, 4 335 Maďarov, 3 007 Poliakov, 1 372 Bulharov, 932 Talianov), 6 286 štátnych príslušníkov tretích krajín s udeleným povolením na zamestnanie (najviac bolo 1 845 Ukrajincov, 2 008 Srbov, 389 Kórejcov), 11 053 občanov tretích krajín s informačnou kartou bez povolenia na zamestnanie (najviac bolo 7 707 Srbov, 1 477 Ukrajincov, 269 Kórejcov).[3] V porovnaní so štatistikami z predošlých období má rastúcu tendenciu počet štátnych príslušníkov tretích krajín v porovnaní s občanmi krajín EÚ/EHP.

V prípade, ak slovenský zamestnávateľ zamestnáva na území Slovenskej republiky cudzinca, v ich pracovnoprávnych vzťahoch je prítomný cudzí prvok. Prvým krokom pri zamestnávaní cudzincov je výber práva, podľa ktorého sa bude spravovať pracovnoprávny vzťah. Podľa § 16 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov sa „pomery z pracovnej zmluvy spravujú - pokiaľ sa účastníci nedohodnú na niečom inom - právom miesta, kde pracovník vykonáva prácu. Ak však pracovník vykonáva prácu v jednom štáte na základe pracovného pomeru s organizáciou, ktorá má sídlo v inom štáte, je rozhodujúce právo sídla organizácie, okrem prípadu, ak by išlo o osobu, ktorá má bydlisko v štáte, kde sa práca vykonávala.“

Zamestnávanie cudzincov s miestom výkonu práce na území Slovenskej republiky osobitne upravuje § 21 – 24 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti). Podmienky, za ktorých môže byť cudzinec prijatý do pracovnoprávneho vzťahu upravuje nielen zákon o službách zamestnanosti, ale aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Podľa § 5 ods. 1 Zákonníka práce sa pracovnoprávne vzťahy medzi cudzincami pracujúcimi na území Slovenskej republiky a zamestnávateľmi so sídlom na území Slovenskej republiky spravujú Zákonníkom práce, ak právne predpisy o medzinárodnom práve súkromnom neustanovujú inak. Otázku nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania cudzincov rieši zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“).

Podľa zákona o pobyte cudzincov, cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky[4]. Občanom EÚ je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a je štátnym občanom niektorého členského štátu, t. j. štátnym občanom členského štátu EÚ okrem Slovenskej republiky, iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (Nórska, Islandu a Lichtenštajnska), a Švajčiarskej konfederácie. Za štátneho príslušníka tretej krajiny sa považuje každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, občanom EÚ alebo je osobou bez štátnej príslušnosti.

Zákonník práce v čl. 1 Základných zásad garantuje právo na prácu a slobodnú voľbu zamestnania v Slovenskej republike všetkým fyzickým osobám, nielen slovenským občanom. Zákonník práce pojem cudzinca nedefinuje, no z § 6 Zákonníka práce vyplýva, že do pracovnoprávneho vzťahu môže byť prijatý nielen občan Slovenskej republiky, ale aj cudzinec alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ak splní podmienky ustanovené v osobitnom predpise. Z hľadiska zamestnávania cudzincov, ako aj z hľadiska nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, treba rozlišovať na jednej strane medzi občanom členského štátu EÚ a na druhej strane tým, kto je štátnym príslušníkom tretej krajiny.

Slovenský zamestnávateľ môže zamestnať občana členského štátu EÚ bez toho, aby sa budúci zamestnanec musel preukázať pracovným povolením a povolením na pobyt za účelom zamestnania. Súvisí to s právom na slobodný pohyb osôb v rámci EÚ, ktoré zahŕňa aj právo žiť a pracovať v inom členskom štáte. Voľný pohyb pracovníkov je teda základným právom, ktoré dovoľuje občanom jedného členského štátu EÚ pracovať v inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako pracujú občania daného členského štátu. Toto právo rovnosti v pracovnoprávnych vzťahoch sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov občana členského štátu EÚ, ktorými sú v zmysle § 2 ods. 5 zákona službách zamestnanosti manžel alebo priamy potomok, ktorý je mladší ako 21 rokov alebo ktorý je nezaopatrenou osobou, ako aj takýto potomok jeho manžela alebo závislý priamy príbuzný vo vzostupnej línii, ako aj takýto príbuzný jeho manžela.

Občania členského štátu EÚ môžu byť zamestnávaní v pracovnoprávnom vzťahu, ktorým sa v zmysle Zákonníka práce rozumie vzťah založený pracovnou zmluvou, t. j. práca v rámci pracovného pomeru alebo vzťah založený na základe niektorej z troch dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Podľa slovenskej platnej právnej úpravy zamestnávateľ môže okrem pracovnej zmluvy na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, a to ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Ide o formu výkonu zárobkovej činnosti, ktorá je špecifická pre slovenskú právnu úpravu.

Zamestnávanie štátnych príslušníkov tretích krajín upravuje § 21 ods. 1 zákona službách zamestnanosti. Zamestnávateľ môže zamestnávať len takého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý

1. je držiteľom modrej karty EÚ,
2. má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta,
3. má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zamestnania,
4. má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny,
5. má udelené povolenie na zamestnanie a udelený prechodný pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v členskom štáte EÚ, ak osobitný predpis neustanovuje inak, alebo
6. spĺňa ďalšie podmienky podľa § 23a zákona o službách zamestnanosti a nevyžaduje sa u neho potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré zodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu, potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta a ani povolenie na zamestnanie.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o pracovnoprávny vzťah štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 21 ods. 1 písm. a) až e) zákona službách zamestnanosti, tento môže byť zamestnaný len v pracovnom pomere, čo znamená, že zamestnávateľ s ním nemôže uzatvoriť niektorú z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Nielen pracovnú zmluvu, ale aj dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, môže zamestnávateľ uzatvoriť len so štátnym príslušníkom tretej krajiny podľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona službách zamestnanosti.

Zamestnávateľ so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorý príjme do zamestnania občana EÚ, jeho rodinných príslušníkov alebo štátneho príslušníka tretej krajiny, má v súvislosti so zamestnávaním informačné povinnosti vo vzťahu k príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa § 23b ods. 2 zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ je povinný písomne informovať tento úrad o nástupe do zamestnania a o skončení zamestnania občana členského štátu EÚ, jeho rodinných príslušníkov a štátneho príslušníka tretej krajiny do siedmich pracovných dní odo dňa nástupu do zamestnania a do siedmich pracovných dní odo dňa skončenia zamestnania (ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je držiteľom modrej karty, túto povinnosť plní zamestnávateľ vo vzťahu k ústrediu). V prípade zamestnávania štátneho príslušníka tretej krajiny je zamestnávateľ povinný priložiť kópiu pracovnej zmluvy, resp. u štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 21 ods. 1 písm. f) zákona službách zamestnanosti kópiu pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru.

Novelou zákona o službách zamestnanosti sa od 1. mája 2017 upravili aj podmienky zamestnávania niektorých skupín štátnych príslušníkov tretích krajín. Ide najmä o štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí budú na území Slovenskej republiky zamestnaní v rámci sezónneho zamestnania, ako aj v rámci vnútropodnikového presunu.

III. Sociálno-poisťovacie právne vzťahy cudzincov

Pracovnoprávna teória zdôrazňuje a aplikačná prax si vyžaduje plnenie ochrannej funkcie pracovného práva. Prostredníctvom realizácie tejto funkcie sa zabezpečuje predovšetkým ochrana zamestnanca ako jedného zo sociálnych práv. „Pojem sociálnych práv je veľmi nestabilný, nakoľko ich výpočet sa mení v nadväznosti na dokument, v ktorom sú obsiahnuté a tiež vo väzbe na spoločenský vývoj. Všeobecne je konštatované, že základné sociálne práva sú predpokladom pre vytváranie sociálnej a právnej istoty človeka, dotýkajúce sa jeho sociálneho statusu“[5]

Osobitné postavenie v rámci sociálnej ochrany má poisťovací systém, ktorý možno považovať ako najfrekventovanejší v rámci práva sociálneho zabezpečenia a to ako z hľadiska osobného rozsahu, tak aj z hľadiska vecného rozsahu. Sociálno-poisťovacie právne vzťahy sú legislatívne upravené v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a v zákone č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).

Snaha eliminovať neistotu vedie k organizovanej ľudskej činnosti, ktorej výsledky sú žiadanou ponukou, keď dochádza k presunu rizika náhodných dôsledkov strát na špeciálnu spoločenskú inštitúciu – poisťovňu. Poistenie v rámci sociálno-poisťovacích vzťahov možno charakterizovať ako presun rizika v dôsledku sociálnych udalostí, vo väčšine prípadov s dôsledkom prerušenia, resp. skončenia ekonomickej činnosti z jednotlivých subjektov tejto činnosti na špecializovanú inštitúciu, a to na základe platenia poistného. Z hľadiska sociálneho poistenia v Slovenskej republike touto inštitúciou je Sociálna poisťovňa, ako verejnoprávna inštitúcia a z hľadiska zdravotného poistenia ide o príslušnú zdravotnú poisťovňu. V súčasnom období v Slovenskej republike pôsobia tri zdravotné poisťovne a to: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s., Union zdravotná poisťovňa, a.s.

Z poisťovacieho systému ako jedného z najvýznamnejších systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva príspevková povinnosť ekonomicky činného obyvateľstva, čo znamená, že taxatívne určené subjekty sú povinné platiť poistné na sociálne a zdravotné poistenie. Zákon o sociálnom poistení ako aj zákon o zdravotnom poistení tieto osoby zahŕňa do osobného rozsahu sociálneho a zdravotného poistenia, čo znamená, že tieto osoby sú alebo môžu byť subjektom sociálno-poisťovacích právnych vzťahov.

Zákon o sociálnom poistení definuje poistenca ako fyzickú osobu, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti. Povinne nemocensky, povinne dôchodkovo a povinne v nezamestnanosti je poistená predovšetkým fyzická osoba, ktorá má postavenie zamestnanca a to automaticky, t. j. bez akéhokoľvek prejavu jej vôle. Vymedzenie pojmu zamestnanec na účely sociálneho poistenia prešlo viacerými legislatívnymi úpravami. Zásadná zmena vo vymedzení tohto pojmu nastala odstránením taxatívneho vymedzenia jednotlivých okruhov subjektov, medzi ktorými a to na prvom mieste bola uvedená fyzická osoba v pracovnom pomere a touto zmenou sa pojem zamestnanca zovšeobecnil na fyzickú osobu, ktorej príjem zo závislej činnosti je zdaňovaný podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu v znení neskorších predpisov. Týmto sa obsahové ohraničenie pojmu zamestnanec podstatne rozšírilo a na účely sociálneho poistenia sa začal rozlišovať pravidelný a nepravidelný príjem zamestnanca, pričom tieto pojmy nie sú legislatívne vymedzené, čo v niektorých prípadoch z hľadiska aplikačnej praxe môže spôsobiť určité problémy.

Pri vymedzení pojmu zamestnanec zákon o sociálnom poistení nerozlišuje, či ide o štátneho občana Slovenskej republiky alebo o cudzinca, t. j. občana EÚ alebo štátneho príslušníka tretej krajiny. To znamená, že slovenský zamestnávateľ, ktorý uzatvoril s cudzincom pracovnoprávny vzťah a teda cudzinec získal postavenie zamestnanca, je povinný si plniť prihlasovacie, odhlasovacie a oznamovacie povinnosti ako u ostatných zamestnancov. Rovnako to platí aj pokiaľ ide o plnenie odvodovej povinnosti, t. j. o platenie poistného na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, úrazové poistenie a garančné poistenie.

Povinnosti zamestnávateľa upravené v § 231 zákona o sociálnom poistení, ktoré sa dotýkajú aj prihlásenia do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, je zamestnávateľ povinný plniť na tlačivách alebo inou formou, ktorých obsah a spôsob zasielania určí Sociálna poisťovňa. Prihlasovanie zamestnanca možno realizovať aj elektronickou poštou. Táto forma prihlasovania je vylúčená u zamestnanca – cudzinca, ktorému na území Slovenskej republiky nebolo pridelené rodné číslo, čo znamená, že táto fyzická osoba nemá ani identifikačné číslo sociálneho zabezpečenia. V takomto prípade zamestnávateľ je povinný ho prihlásiť v papierovej forme a to prostredníctvom tlačiva „Registračný list FO“ (formulár je dostupný na webe Sociálnej poisťovne ako aj v každej pobočke Sociálnej poisťovne). Vyplnené tlačivo zamestnávateľ pošle príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne, v ktorej je registrovaný na platenie poistného. Sociálna poisťovňa zamestnancovi - cudzincovi pridelí identifikačné číslo sociálneho zabezpečenia, ktoré bude zamestnávateľ používať na účely sociálneho poistenia zamestnanca. Po pridelení identifikačného čísla môže zamestnávateľ za zamestnanca plniť prihlasovacie, odhlasovacie, oznamovacie a odvodové povinnosti voči Sociálnej poisťovni aj elektronicky.

Výnimkou je vyslaný zamestnanec zo zahraničia, ktorý začne pracovať na Slovensku. Ak vyslaný zamestnanec z inej krajiny Európskej únie vrátane Nórska, Islandu, Lichtenštajnska a Švajčiarska má prenosný dokument A1, nevyžaduje sa zo strany jeho zamestnávateľa prihlásenie do Sociálnej poisťovne. Formulár A1 totiž potvrdzuje, že vyslaný zamestnanec podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom štátu, z ktorého je vyslaný. V zmysle platnej európskej legislatívy sa musí každé vyslanie, resp. zahraničná pracovná cesta individuálne posúdiť. Sociálna poisťovňa skúma, či sú splnené podmienky vyslania.

Pokiaľ ide o zdravotné poistenie, zákon o zdravotnom poistení rozlišuje dva druhy zdravotného poistenia a to povinné verejné zdravotné poistenie a individuálne zdravotné poistenie. Zatiaľ čo povinné verejné zdravotné poistenie vzniká zo zákona (ex lege) a k jeho vzniku sa nevyžaduje prejav vôle subjektu, pri individuálnom (dobrovoľnom) zdravotnom poistení ide o zmluvný vzťah, na základe ktorého fyzické osoby majú možnosť využiť doplnkové formy tohto poistenia a vzniká na základe prejavu vôle subjektov. 

Povinné verejné zdravotné poistenie ako prioritná forma zdravotného poistenia sa viaže na taxatívne vymedzený okruh subjektov, ktoré musia byť zdravotne poistené v niektorej zdravotnej poisťovni. Z tohto pohľadu platí princíp plurality poisťovacích inštitúcií. Pluralita to je konkurencia a tá by mala znamenať skvalitnenie poskytovaných služieb. Často medializovanou a veľmi diskutovanou otázkou v ostatnom období je zrušenie tejto plurality. Domnievame sa, že zachovanie plurality je opodstatnené, avšak zo strany jednotlivých zdravotných poisťovní je potrebné pružnejšie reagovať na požiadavky poistencov, lekárov a zdravotníckych zariadení, aby tieto subjekty mali motiváciu na výber, resp. zmenu zdravotnej poisťovne.

Zákon o zdravotnom poistení taxatívne vymedzuje subjekty, ktoré patria do osobného rozsahu verejného zdravotného poistenia. Základným predpokladom pre existenciu poistného vzťahu je trvalý pobyt fyzickej osoby na území Slovenskej republiky s výnimkou osôb vymedzených v tomto zákone. Ide napr. o fyzické osoby, ktoré síce na území Slovenskej republiky majú trvalý pobyt, ale sú zdravotne poistené v cudzine a to na území štátu, v ktorom vykonávajú činnosť zamestnanca.

Verejne zdravotne poistené sú aj fyzické osoby, ktoré síce na území Slovenskej republiky nemajú trvalý pobyt, ale ide o subjekty, ktorých postavenie odôvodňuje povinnú účasť na povinnom verejnom zdravotnom poistení. Z hľadiska aplikačnej praxe ide napr. o osobu, ktorá na území Slovenskej republiky nemá trvalý pobyt, ale je zamestnaná u zamestnávateľa, ktorý má sídlo na území Slovenskej republiky. Takíto cudzinci aj keď nemajú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky sú účastníkmi verejného zdravotného poistenia, ale iba v prípade, ak nie sú zdravotne poistení v inom členskom štáte Európskej únie a ani v zmluvnom štáte na základe Dohody o Európskom hospodárskom priestore a od 1. januára 2006 ani vo Švajčiarskej federácii.

Významná zmena vo vzťahu k cudzincom nastala od 1. januára 2017, a to novelou zákona o zdravotnom poistení. Týmto dňom sa rozšíril osobný rozsah verejného zdravotného poistenia o nezaopatrené dieťa s povolením na pobyt na území Slovenskej republiky, ktoré má verejne zdravotne poisteného na území Slovenskej republiky aspoň jedného zákonného zástupcu alebo fyzickú osobu, ktorej bolo zverené do starostlivosti na základe rozhodnutia súdu.

Nezaopatreným dieťaťom na účely zákona o zdravotnom poistení je dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, t. j. každé dieťa od narodenia do skončenia povinnej školskej dochádzky. Po skončení povinnej školskej dochádzky sa považuje dieťa za nezaopatrené, ale najdlhšie do dovŕšenia 26 rokov veku, ak sa sústavne pripravuje na povolanie, pre chorobu a stav, ktoré si vyžadujú osobitnú starostlivosť, sa nemôže pripravovať na povolanie alebo nemôže vykonávať zárobkovú činnosť alebo pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie alebo vykonávať zárobkovú činnosť.

Sústavnou prípravou na budúce povolanie sa na tieto účely považuje štúdium na strednej škole po skončení povinnej školskej dochádzky alebo štúdium na vysokej škole do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Z uvedeného vyplýva, že dieťa sa považuje za nezaopatrené bez ohľadu na to, akou formou študuje na strednej alebo vysokej škole, t. j. či ide o dennú formu alebo formu popri zamestnaní, resp. externú formu štúdia, avšak maximálne do 26 rokov veku.

Pokiaľ ide o negatívne vymedzenie pojmu nezaopatrené dieťa za takéto sa nepovažuje dieťa, aj keď sa sústavne pripravuje na povolanie, ale už získalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a bol mu priznaný akademický titul alebo je poberateľom invalidného dôchodku priznaného z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 %.

Po dosiahnutí 26. roku veku sa za nezaopatrené dieťa na účely zdravotného poistenia považuje aj fyzická osoba do dovŕšenia 30 roku veku, ktorá študuje na vysokej škole, a to najdlhšie do získania vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, ale iba dennou formou štúdia.

Z hľadiska sociálno-poisťovacích právnych vzťahov si treba uvedomiť skutočnosť, „že existencia poistných vzťahov realizovaných v rámci poisťovacieho systému sa vyznačuje systémovou „nevyviazateľnosťou“, ktorá je len zrejmým dôsledkom uplatňovanej obligatórnej formy poistných vzťahov, t. j. z poisťovacieho systému sa fyzická osoba nemôže vyňať inak ako so zákonom predvídaných právnych skutočností, teda nemôže tak urobiť na základe prejavu vôle nebyť zúčastnený na poisťovacom systéme a z toho titulu neplniť inak zákonom uloženú odvodovú povinnosť“[6].

IV. Cudzinci a nelegálnosť vykonávanej práce

Poznatky z aplikačnej praxe sú dôkazom toho, že narastá nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, a to aj vo vzťahu k cudzincom. Vychádzajúc z oficiálnych údajov Národného inšpektorátu práce ako jedného z orgánov kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ale aj z podkladov orgánov Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny, Finančného riaditeľstva SR a Prezídia Policajného zboru, možno konštatovať, že v roku 2016 celkovo 2 756 pracovalo načierno, z toho 10 % boli cudzinci. Bolo zistené nelegálne zamestnávanie 276 fyzických osôb – cudzincov (na porovnanie v roku 2015 bolo zistené nelegálne zamestnávanie 85 fyzických osôb – cudzincov). V počte 276 je zahrnutých 81 občanov členských štátov EÚ (v roku 2015 to bolo 58 občanov členských štátov EÚ), 168 štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí mali povolenie na pobyt (v roku 2015 ich bolo len 26) a 27 štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa na území Slovenskej republiky zdržiavali bez povolenia na pobyt (v roku 2015 bol len 1 zistený prípad). Ako môžeme vidieť, počet cudzincov zamestnaných nelegálne sa z roka na rok zvýšil viac ako trojnásobne. Vzhľadom na rastúci trend nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania kompetentné orgány pristúpili k ešte väčšiemu zintenzívneniu vyhľadávania a potierania výkonu tejto čiernej práce.

V súvislosti s výkonom práce cudzincov sa za nelegálne zamestnávanie považuje prípad, keď zamestnávateľ (právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom[7])

• nemá s cudzincom založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer[8] alebo
• má s cudzincom založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer, ale si nesplnil povinnosť prihlásiť cudzinca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia[9]
• využíva závislú prácu štátneho príslušníka tretej krajiny, ale nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie[10] (napr. nie je držiteľom modrej karty, nemá udelený prechodný pobyt na účel zamestnania, nemá udelené povolenie na zamestnanie a pod.)
• využíva závislú prácu štátneho príslušníka tretej krajiny, ale štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore s osobitnými predpismi[11].

Pokiaľ cudzinec nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer alebo pokiaľ štátny príslušník tretej krajiny vykonáva závislú prácu pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom, a zároveň nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie[12], považuje sa to za nelegálnu prácu.

Jednou z noviel zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní“), sa transponovala do nášho právneho poriadku smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/52/ES z 18. júna 2009, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre sankcie a opatrenia voči zamestnávateľom štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov Európskej únie a vykonávajú závislú prácu (Ú. v. EÚ L 168, 30. 6. 2009). Podľa § 7b ods. 1 zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti za nelegálne zamestnávanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ak tento sa zdržiava na území Slovenskej republiky v rozpore s predpismi o pobyte cudzincov[13], vykonáva závislú prácu a tento zamestnávateľ nevedel, že doklad o pobyte alebo oprávnenie na pobyt, ktoré predložil štátny príslušník tretej krajiny, boli sfalšované.

Poznatky z aplikačnej praxe sú dôkazom toho, že narastá nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, a to aj vo vzťahu k cudzincom. Vychádzajúc z oficiálnych údajov Národného inšpektorátu práce ako jedného z orgánov kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ale aj z podkladov orgánov Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny, Finančného riaditeľstva SR a Prezídia Policajného zboru, možno konštatovať, že v roku 2016 celkovo 2 756 pracovalo načierno, z toho 10 % boli cudzinci. Bolo zistené nelegálne zamestnávanie 276 fyzických osôb – cudzincov (na porovnanie v roku 2015 bolo zistené nelegálne zamestnávanie 85 fyzických osôb – cudzincov). V počte 276 je zahrnutých 81 občanov členských štátov EÚ (v roku 2015 to bolo 58 občanov členských štátov EÚ), 168 štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí mali povolenie na pobyt (v roku 2015 ich bolo len 26) a 27 štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa na území Slovenskej republiky zdržiavali bez povolenia na pobyt (v roku 2015 bol len 1 zistený prípad).[14] Ako môžeme vidieť, počet cudzincov zamestnaných nelegálne sa z roka na rok zvýšil viac ako trojnásobne. Za predošlé tri roky inšpektori podľa ministerstva práce odhalili 1 226 až 1 448 zamestnávateľských subjektov, v ktorých bolo zistené nelegálne zamestnávanie. Títo zamestnávatelia dávali prácu "načierno" od 2 335 do 2 924 osobám. Vzhľadom na rastúci trend nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania kompetentné orgány pristúpili k ešte väčšiemu zintenzívneniu vyhľadávania a potierania výkonu tejto čiernej práce.

Nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie majú negatívny dopad nielen na zamestnancov, podnikateľské prostredie, ale aj na celú spoločnosť, nakoľko spoločnosť stráca na nezaplatených daniach a odvodoch.

Výkon nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania aj vo vzťahu k cudzincom je teda vážnym problémom v rámci pracovnoprávnych vzťahov, čo vedie kompetentné orgány k zintenzívneniu vyhľadávania a potierania výkonu tejto práce. Vzhľadom na priebežné zisťovanie výkonu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania z hľadiska aplikačnej praxe v Slovenskej republike, ide o aktuálnu tému, ktorej zo strany jednotlivých subjektov v rámci pracovnoprávnych vzťahov treba venovať osobitnú pozornosť. Treba konštatovať, že platná právna úprava síce pôsobí preventívne v potláčaní nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, na druhej strane však niektoré opatrenia možno z hľadiska aplikačnej praxe chápať aj ako príklad administratívnej náročnosti, a to hlavne vo vzťahu k malému a strednému podnikaniu.

A práve aj z tohto dôvodu 1. januára 2018 nadobudne účinnosť novela zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, podľa ktorej o nelegálne zamestnávanie ide vtedy, ak zamestnávateľ neprihlásil fyzickú osobu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od začatia výkonu činnosti, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od začatia výkonu činnosti.

V. Záver

Problematika zamestnávania cudzincov v ostatnom období nadobúda na význame, a to nielen v rámci Slovenskej republiky, Európskej únie, ale aj v celosvetovom meradle. Ide o problematiku, s ktorou sa každodenne stretáva aplikačná prax, čo znamená, že pozornosť jej musí venovať aj legislatívna prax príslušnej krajiny.

Nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie predstavujú celospoločenský problém, ktorému zo strany všetkých kompetentných orgánov je potrebné venovať náležitú pozornosť, pričom osobitný význam má legislatívna prax.