Masarykova univerzita
Právnická fakulta

• Obsah
  • Uvozující texty
  • Jan Pichrt: Dočasné přidělení a agenturní zaměstnávání po 1. 1. 2012
  • Jaroslav Stránský: Pojem závislá práce a jeho význam pro vymezení předmětu pracovního práva
  • Jarmila Pavlátová: Několik poznámek k vymezení závislé práce a práce nelegální
  • Ilona Kostadinovová: Dohoda o provedení práce podle zákoníku práce nebo smlouva o dílo podle občanského či obchodního zákoníku
  • Martin Štefko, Jiří Šouša jr.: Za kvalitní novou služební pragmatiku
  • Jana Mervartová: Nelegální zaměstnávání
  • Jana Lindová: Specifikace rizik při výkonu interim managementu v souvislosti s právní úpravou výkonu nelegální práce v ČR
  • Jakub Morávek: O závislé práci, profesionálním sportu a kompletní sbírce
  • Helena Barancová: Pojem závislá práca – pojem zamestnanec a pojem pracovný pomer
  • Zuzana Macková: Závislá práca, jej znaky a poistné vzťahy
  • Miloš Lacko: Sociálnoprávny kontext pojmu závislá práca
  • Ľubica Dilongová: Agentúrne zamestnávanie a minimálne pracovné podmienky
  • Jaroslav Stádník: Kontrolní činnost inspekce práce v oblasti agenturního zaměstnávání a nelegální práce
  • Simona Schuszteková, Marek Švec: Výkon kontrolnej činnosti ako predpoklad odstránenia deformácií trhu práce
  • Dana Kolaříková: Kontrola legálnosti pracovněprávních vztahů
  • Milan Galvas: Proměny funkcí pracovního práva
  • Michal Dittrich: Několik úvah k právnímu postavení agentur práce a specifikům právního vztahu agentur práce a uživatelů
  • Viktor Križan: Dôstojnosť práce v sociálnej náuke katolíckej cirkvi
  • Peter Kotira: Zamestnanci s HIV/AIDS - ako ďalej?
  • Martin Janák: Problematika elektronického doručování v pracovněprávních vztazích
  • Seznam účastníků konference

Dôstojnosť práce v sociálnej náuke katolíckej cirkvi

The dignity of work in the social doctrine of the catholic church

JUDr. Viktor Križan, Ph.D.*

Anotácia

Príspevok sa zamýšľa nad aktuálnosťou učenia Katolíckej Cirkvi v 21. storočí a jej učením o dôstojnosti práce. Dôstojnosť vyjadruje status, schopnosti a kompetencie človeka ako osoby, a práve na základe dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Cirkev sa vo svojej náuke ostro stavia proti nútenej práci ktorá je vo svojej podstate v rozpore so slobodou a dôstojnosťou. Keďže pojem práca vo svojej podstate zahŕňa skutočnosť, že má byť slobodná, v zmysle učenia Cirkvi možno uviesť, že práca na živnosť z donútenia smeruje proti uvedeným hodnotám a ľudskej dôstojnosti.

Annotation

The contribution examines the topicality of the Catholic Church in the 21 century and its teachings on the dignity work. Dignity expresses status, skills and competencies as a human person, and the right to the dignity of man is in itself and for itself always value. The Church in its doctrine strongly opposes forced labour which is inherently in conflict with freedom and dignity. As the concept of work inherently implies that to be free, within the meaning of the Church's teaching can be indicated that work on forced trade license is directed against those values ​​and human dignity.

I. Miesto sociálnej náuky katolíckej cirkvi v dnešnom globalizovanom svete

Práca je v strede úvah o Cirkvi o ľudskej dôstojnosti a činnosti. Keď dôstojnosť človeka stráca svoje ústredné postavenie v práci človeka, potom v spoločnosti nevyhnutne dochádza k vzburám a neistote. Každá generácia potom musí riešiť problém, ako sa ústredné miesto človeka rešpektuje v meniacej sa a čoraz zložitejšej situácii svojej doby. Človek ako osoba má svoju nedotknuteľnú dôstojnosť, ktorú treba rešpektovať, chrániť a zveľaďovať, preto aj základom a cieľom sociálnej náuky je dôstojnosť človeka a jeho práva.

Sociálna náuka Cirkvi je normatívna veda, ktorá si všíma ľudskú spoločnosť, jej život, charakter a usporiadanie, vyvodzuje na základe kresťanského poriadku spásy zásady, normy a úlohy pre konkrétne historické podmienky danej spoločnosti. Rozumieme ňou učenie katolíckej Cirkvi (koncilov, pápežov, synod, či biskupov) o sociálnych otázkach.[1] Pri riešení sociálnych otázok určuje a uplatňuje morálne normy a usiluje sa o spravodlivý a sociálny poriadok, ktorý je v súlade s Božím zákonom.[2] Jej cieľom je formulovať etické zásady a mravné princípy pre sociálny a hospodársky život, ktoré sa nachádzajú v Božom zjavení a v prirodzenom zákone. Tvoria ju aj princípy mravného poriadku, ktoré vychádzajú zo samej ľudskej prirodzenosti. Veď už desatoro obsahuje najdôležitejšie prejavy prirodzeného zákona a pripomína podstatné povinnosti a tým i nepriamo základné práva, ktoré sú vlastné prirodzenosti ľudskej osoby a podáva tak všeobecnú ľudskú morálku.[3]

 Po zohľadnení jej doktrinálnych základov a historického vývoja by sme mohli sociálnu náuku Cirkvi označiť aj za snahu o kontinuálne vonkajšie vyjadrovanie jasných či skrytých právd vychádzajúcich zo Svätého Písma, počínajúc knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov, ktoré obsahuje množstvo príkladov a morálnych noriem výsostne aktuálnych aj v dnešnej dobe.[4] Význam sociálneho učenia spočíva v napomáhaní riešení sociálnych otázok, aby sa presadzovali a zachovávali trvalé hodnoty, podmieňujúce zdravý spoločenský poriadok, ako sú rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ochrany ľudského života, spravodlivosť a pokoj. Ak by sme mali vymedziť cieľ a poslanie encyklík z hľadiska pracovného práva, mohli by sme ich vo všeobecnosti označiť za určité minimálne požiadavky na morálku v pracovných vzťahoch, v snahe chrániť najmä základné práva a slobody človeka a rozvíjať ich ochranu v národnom i globálnom kontexte.[5]

Má Cirkev vôbec právo poukazovať na nespravodlivosť hospodárskeho poriadku a dávať duchovnú orientáciu, keď mnohí sú presvedčení o tom, že cirkev má mať len duchovné poslanie? Tento pohľad môže byť veľmi zjednodušený a skreslený. Problémy výroby, trhu, spotreby sú zdanlivo len materiálnej povahy, uskutočňujú ich ľudia a ich konanie nepodlieha len ekonomickým zákonom, ale aj zákonom mravným. Ak nechceme ohroziť samotnú podstatu ľudskej existencie, hospodárska činnosť by mala byť riadená zákonmi spravodlivosti a ľudskosti. O to viac je táto otázka naliehavejšia v období súčasnej hospodárskej krízy, ktorú čoraz viac autorov označuje aj za krízu hodnôt.

Sociálna náuka Cirkvi je v zmysle vyššie spomenutých dokumentov integrálnou časťou kresťanského ponímania života.[6] Sama Cirkev sa na jednej strane a ani nesmie bez vážneho dôvodu miešať do riadenia čisto ľudských vecí[7], na druhej strane sa však nemôže vzdať úlohy  zasahovať do všetkého, čo súvisí s mravnosťou.[8] Cirkev nesplýva s politickým spoločenstvom a nie je spojená s nijakým politickým systémom.[9] Politické spoločenstvo a Cirkev sú vo svojej oblasti nezávislé a autonómne a obidve stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka.[10]

Napriek tomu má Cirkev oprávnenú kompetenciu v sociálnych, hospodárskych, politických, kultúrnych a v iných spoločenských oblastiach, lebo tu ide o ľudské konanie, ktoré podlieha prirodzenému a Božiemu zákonu. Človek ako ľudská osoba stojí pod prirodzeným zákonom a je zodpovedný za svoje konanie. Sociálne učenie Cirkvi posudzuje spoločenské a hospodárske vzťahy do tej miery, či tieto zodpovedajú etickým a mravným zásadám, alebo ich porušujú. Nevšíma si vlastných zákonitostí, technickej stránky jednotlivých oblastí spoločenského života. No všade tam, kde človek vystupuje ako konajúci subjekt, jeho činnosť podlieha mravnému posúdeniu, etickej kvalifikácii. Aj na vyššie uvedený výklad možno skonštatovať, že sociálne učenie Cirkvi stavia na princípe ľudskej osoby, spoločného dobra, solidarity a subsidiarity. K týmto princípom možno pridružiť aj princíp sociálnej spravodlivosti.

Okrem toho má sociálne učenie Cirkvi historický a praktický charakter, ktorý obohacuje súhrn zásad na uvažovanie, kritériá pre hodnotenie a smernice činnosti.[11] Z dnešného hľadiska je napríklad nanajvýš aktuálne poukazovanie na disproporcie vo svete, najmä medzi pokrokom v technických a prírodovedných disciplínach a rozvojom spoločenských vied; medzi hospodárskym a spoločenským rozvojom; medzi poľnohospodárskym sektorom a priemyselnou výrobou a sektorom služieb; medzi technickým a ekonomickým rozvojom a stavom životného prostredia, či medzi prirodzeným prírastkom a hospodárskym rozvojom.[12] Prostredníctvom týchto noriem sa teda Katolícka cirkev snaží o ovplyvnenie celkového charakteru a podoby ľudskej spoločnosti, nemá za cieľ vytvárať v spoločnosti štruktúry a organizovať ju, ale ide jej o prebúdzanie, usmerňovanie a formovanie svedomí. V spoločnosti ide o dôstojnosť a práva osoby a o pokoj vo vzťahoch medzi osobami i medzi spoločenstvom osôb.[13]

II. Dôstojnosť v sociálnej náuke katolíckej cirkvi

Ľudská dôstojnosť je pojmom, s ktorým sa môžeme stretnúť vo filozofickej a teologickej literatúre ako aj v biomedicínskych, právnických alebo politologických prácach. V tomto pojme sú vyjadrené nielen predstavy o statuse a hodnote jednotlivého človeka ako slobodnej, rovnoprávnej a autonómnej bytosti, ale aj pravda o človeku ako jedinečnej a neopakovateľnej osobe. Zdôvodnenie tejto pravdy obsahuje nielen teológia a filozofia, ale aj v dejiny, tradícia i náboženstvo. Uznanie, spochybnenie alebo odmietnutie ľudskej dôstojnosti má nepochybne veľmi vážne osobné, sociálne i politické dôsledky.

Termín dôstojnosť je priamo odvodený od človeka ako slobodnej bytosti. Poukazuje na kompetencie a schopnosť dostáť niečomu, stačiť na niečo, byť schopný zvládnuť nejakú úlohu. Vyjadruje teda status, schopnosti a kompetencie človeka ako osoby. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti má všeobecnú platnosť. Kto spochybňuje alebo odmieta uznať ľudskú dôstojnosť iných, spochybňuje aj hodnotu vlastného života. V apoštolskom liste Jána Pavla II. Christifideles laici sa nielen kresťanom ale aj všetkým ľuďom pripomína, že osobná dôstojnosť je najcennejším bohatstvom, ktoré človek vlastní. Na základe svojej dôstojnosti je človek sám osebe a sám pre seba vždy hodnotou. Preto sa nesmie s ním zaobchádzať ako s použiteľným predmetom alebo vecou. Osobná dôstojnosť je základom rovnosti všetkých ľudí aj ich vzájomnej solidarity. Ľudská dôstojnosť – dignitas humana – teda nevyplýva z arbitrárneho rozhodnutia nejakej autority alebo zákona a ani sa nedá akýmkoľvek pozitívnym zákonom spochybniť alebo zrušiť, pretože vyplýva priamo z faktu byť človekom, byť osobou.[14]

Ľudská osoba, jej dôstojnosť a práva je ústredným princípom sociálneho učenia Cirkvi, pretože dôstojnosť človeka má podľa nej svoj pôvod v Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu. Človek jestvuje jedine preto, že ho Boh z lásky stvoril a že ho z lásky neprestajne udržuje.[15] Kresťan má preto povinnosť zachovať a zveľadiť Boží život v sebe. Charakteristickou známkou ľudskej osobnosti je zodpovednosť za slobodné rozhodnutie. Osobný dar slobodného rozhodnutia je znakom ľudskej dôstojnosti a podľa kresťanskej sociálnej náuky najvyšším dobrom človeka. Sloboda však neznamená, že možno robiť všetko, ale ide o vedomú a slobodnú voľbu podľa vnútorných pohnútok, a nie z donútenia alebo pod vplyvom vášní.[16]

Ľudská osoba je východiskom aj pre ostatné princípy sociálnej náuky. Človek je teda nositeľom, tvorcom a cieľom všetkých sociálnych úsilí. No človekovi popri individuálnom bytí prislúcha aj sociálne bytie. Človek je spoločenská bytosť. Sám osebe nie je sebestačný, ale svoj plný rozvoj dosahuje v spoločenstve s druhými. Tak človek, ako aj spoločnosť stoja pod autoritou mravného zákona, ktorý sú povinní rešpektovať. Dôstojnosť človeka, jeho práva i povinnosti a závislosť od spoločnosti sú duchovným substrátom pre vyvodzovanie základných princípov usmerňujúcich život spoločnosti. Vzájomné vzťahy medzi ľuďmi a život celej spoločnosti sa majú budovať na princípoch spoločného dobra, solidarity a subsidiarity.

Ľudskú osobu nemôžu a nesmú využívať ako nástroj sociálne, ekonomické a politické štruktúry, lebo každý človek má slobodne smerovať k svojmu poslednému cieľu.[17]

Kompendium sociálneho učenia Cirkvi dôrazne potvrdzuje učenie Cirkvi o dôstojnosti práce, keďže zdôrazňuje právo na prácu[18], práva pracujúcich[19], povinnosť pracovať[20], dôležitosť odpočinku od práce[21], pritom však platia slová aj pápeža Jána Pavla II., že integrálny rozvoj ľudskej osoby v práci neodporuje požiadavkám vyššej produktivity a výnosu z práce, ba práve naopak ich dokonca podporuje.[22]

Právo na prácu, zákaz nútenej práce, právo na spravodlivú mzdu, právo na primeraný pracovný čas a dobu odpočinku, právo združovať sa v orgánoch ustanovených na ochranu zamestnancov a právo na štrajk sú základnými sociálnymi právami zamestnancov. Právo na prácu zabezpečuje prístup k práci, zákaz nútenej práce zaručuje jej slobodný výkon, právo na spravodlivú mzda zabezpečuje odmenu za prácu, ktorá postačuje nielen na prežitie, ale aj na napĺňanie ďalších potrieb zamestnancov a ich rodín, právo na primeraný pracovný čas a na dobu odpočinku je súčasťou požiadaviek na pracovné podmienky rešpektujúce dôstojnosť človeka. Právo na združovanie v orgánoch utvorených na ochranu zamestnancov spolu s právom na štrajk poskytuje záruku reálneho uplatňovania ostatných sociálnych práv. Všetky uvedené práva prispievajú k dôstojným pracovným a životným podmienkam zamestnancov.

Podľa sociálnej náuky Cirkvi sa za prácu považuje každá činnosť, ktorú koná človek bez ohľadu na jej charakter a okolnosti, čiže je to každá ľudská činnosť. Človek je na ňu disponovaný už samou svojou prirodzenosťou. Je poverený Bohom, aby pracoval podľa vzoru Boha, na ktorého obraz a podobu bol stvorený. Práca je jedným zo znakov odlišujúcich človeka od zvierat, pretože činnosť zvierat je zameraná na zachovanie života[23], kým činnosť človeka má aj iné rozmery.[24] Prácu nemožno chápať ako výmenu tovaru, kedy zamestnanec dáva svoju prácu a dostane odmenu. Práca totiž nie je tovarom, ale je nutné ju považovať za prejav ľudskej osoby. Aj z tohto vyplýva dôstojnosť práce, ktorá je založená na dôstojnosti ľudskej osoby.

Zo skutočnosti, že právo na prácu patrí všetkým ľuďom vyplýva, že toto právo patrí rovnako ženám ako mužom. K zabezpečeniu toho práva je potrebné poskytnúť aj ženám konkrétnu možnosť prístupu k profesionálnej formácii. Pri organizácií práce sa musí pamätať na dôstojnosť ženy a jej nenahraditeľné poslanie ako matky v rodine. Problémy spojené s pretrvávajúcou diskrimináciou žien ešte nie sú prekonané, ako to dokazujú rôzne situácie na mnohých miestach sveta, kde sú ženy podrobované aj opravdivým a skutočným formám vykorisťovania.[25]

III.   Záverom

Cirkev obhajuje ideu dôstojnosti človeka a dôstojnosti ľudskej práce, pričom nútená práca je v rozpore s ľudskou slobodou a dôstojnosťou. Aj keď má človek povinnosť pracovať, nesmie sa k práci právne donucovať.[26] V sociálnej náuke Cirkvi zákaz nútenej práce automaticky vyplýva zo skutočnosti, že práca má byť dôstojná a ponúknutá slobodne. Za nútenú prácu považovať každú prácu, ktorá je vykonávaná proti vôli toho, kto ju vykonáva. V tomto zmysle je možné považovať za nútenú prácu aj prácu, ku ktorej bol zamestnanec donútený okolnosťami, akými sú napríklad aj celosvetová hospodárska recesia, a ktorú jednoducho nechce vykonávať.[27] Už Lev XIII. učí, že „práca má byť slobodne a rovnoprávne dohodnutá. Zamestnávatelia sú povinní rešpektovať ľudskú dôstojnosť svojich zamestnancov“,[28] pričom „nikomu nie je dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej sám Boh pristupuje s veľkou úctou.“[29] Aj pápež Ján XXIII. učí, že je potrebné umožniť a uľahčiť slobodný výkon podnikania a práce.[30] Pápež Ján Pavol II. píše, že pojem práca v samej svojej podstate zahŕňa skutočnosť, že má byť slobodná: „Práca ako osobná činnosť znamená slobodné používanie vlastných schopností a síl.“[31] Tento pápež vyjadruje v encyklike Laborem exercens obavu, „aby v práci, ktorou sa hmota zušľachťuje, človek neutrpel znižovanie svojej dôstojnosti. Je predsa známe, že prácu možno rozličným spôsobom použiť proti človeku, že ho možno trestať systémom nútenej práce v koncentračných táboroch, že z práce možno urobiť prostriedok útlaku človeka.“[32] K otázke slobody práce sa vyjadril aj pápež Pius XII., keď povedal: „Ekonomická a spoločenská funkcia, ktorú každý človek túži plniť, si vyžaduje, aby výkon práce žiadneho človeka nebol úplne podriadený vôli iných.“[33] Možno tak skonštatovať, že v zmysle učenia Cirkvi práca na živnosť z donútenia smeruje proti uvedeným hodnotám a ľudskej dôstojnosti.

Pracovní právo 2012 na téma Závislá práce a její podoby

© 2012 Právnická fakulta Masarykovy univerzity. Všechna práva vyhrazena