Náhrada vecnej škody při pracovnom úraze a chorobe z povolania

Compensation for Material Damage in Case of Occupational Accident and Occupational Disease

JUDr. Andrej Poruban, Ph.D.*

Annotation

This paper briefly deals with the concept of material damage in case of occupational accidents and diseases. It pays attention on judicial interpretation of term. This is mainly Slovak point of view but Czech angle is for the most part same.

I. Úvod

Pred viac ako pätnástimi rokmi došlo k zásadnej zmene náhrady škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania. S účinnosťou od 01.01.2004 sú takmer všetky nároky zamestnancov uhrádzané ako úrazové dávky podľa Zákona o sociálnom poistení[1]. Po vypadnutí poskytnutia náhrady za stratu na zárobku, bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a účelne vynaložené náklady spojené s liečením[2] zamestnávateľ v zmysle § 198 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. (ďalej aj ako ZP) priamo hradí už iba vecnú škodu:

„Zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za vecnú škodu; ustanovenie § 192 ods. 3 platí rovnako.“

II. Pojem vecná škoda v teórii a praxi

Zákonník práce rovnako ako jeho predchodca[3] neobsahuje definíciu vecnej škody.[4] Vymedzenie neobsahuje ani dôvodová správa.[5] Zvyčajný význam adjektíva 'vecný' znamená vzťahujúci sa na vec, čiže by malo ísť o škodu, ktorá sa prejavila na veci. V kontexte pracovného úrazu by § 198 ods. 1 písm. d/ ZP mal pokrývať škodu na veciach, ktoré mal zamestnanec na sebe či pri sebe v okamihu poškodenie zdravia a ktoré boli následkom úrazového deja zničené alebo poškodené.

Napriek tomu je súčasný výklad extenzívnejší než iba 'škoda na veci' použitá na iných miestach v ZP (§ 188 ZP[6], § 193 ods. 1 ZP[7] a § 217 ods. 2 ZP[8]). Vychádzajúc historickej judikatúry[9] je vecnou škodou nielen škoda na hmotnej veci (napr. zničenie alebo poškodenie odevu) spôsobená zamestnancovi pri pracovnom úraze, ale aj iná majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. V komentárovej literatúre sa ako klasický príklad uvádzajú náklady vynaložené na obstaranie prác cudzou osobou, ktoré poškodený zamestnanec v dôsledku pracovného úrazu nemohol vykonávať, a preto si ich zabezpečil inou osobou za odplatu[10], ako napr. opatrovanie detí[11]. Pod vecnú škodu sa preto zahŕňa každá škoda, ktorá sa neuhrádza niektorou z dávok z úrazového poistenia za podmienky, že nejde o rentu, pretože táto škoda sa môže uplatniť až keď vznikla.

Rovnako pristupujú k pojmu aj všeobecné súdy. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti možno poukázať na Okresný súd Bratislava II, ktorý pod vecnú škodu zaradil aj náklady na návštevy odborných ambulancií, ktoré slúžili výlučne na účely diagnostikovania choroby z povolania. Na jednotlivé vyšetrenia bol zamestnanec vyslaný najskôr všeobecným lekárom a následne ambulanciou pracovného lekárstva s cieľom presne stanoviť konečnú diagnózu. Zamestnanec tieto vyšetrenia neabsolvoval za účelom liečenia existujúcich zdravotných problémov a zlepšenia svojho zdravotného stavu, ale ako vyplýva z vyjadrení odborných lekárov, tieto návštevy musel absolvovať z dôvodu presného určenia jednotlivých diagnóz, pričom jedna z nich napokon viedla k priznaniu choroby z povolania.[12]

Naopak, Okresný súd Košice II nepriznal zamestnancovi náhradu nákladov vynaložených na obstaranie pokosenia trávnika a iných sadových úprav realizovaných pracovnou agentúrou na vlastnom pozemku a na umytie auta na čerpacej stanici z dôvodu, že zamestnanec nepreukázal, že došlo k zmenšeniu jeho majetku oproti stavu pred pracovným úrazom, resp. že škoda v uplatnenej výške predstavuje majetkovú hodnotu, ktorú treba vynaložiť na uvedenie jeho majetku do predošlého stavu. Okrem toho súd nárok posúdil za nesúladný s dobrými mravmi s odkazom na Občiansky zákonník,[13] pretože výdavky, ktoré si zamestnanec uplatnil titulom náhrady vecnej škody, sú výdavkami na bežnú údržbu majetku, pričom nie sú to nevyhnutné výdavky, ktoré musí zamestnanec vynakladať na zabezpečenie prác, súvisiacich so zabezpečením výživy alebo osobnej starostlivosti alebo o osoby blízke alebo odkázané na pomoc zamestnanca alebo na zabezpečenie nevyhnutnej starostlivosti o domácnosť zamestnanca.[14]

III. Záver

Napriek konštantnej súdnej praxi nepovažujem takúto širokú interpretáciu obsahu vecnej škody za vhodnú. Z jazykového hľadiska, ktoré je adresátovi normy najbližšie a najprirodzenejšie, nie je rozdiel medzi vecnou škodou a škodou na veci. Odlišnosť nie významová, ale iba čisto gramatická. V oboch spojeniach ide o vyjadrenie škody na nejakej hmotnej veci resp. že škoda má vzťah k nejakej hmotnej veci. Dôraz by sa mal klásť na slovo vec a nie na slovo škoda. Vecná škoda by preto nemala zahŕňať všetky ostatné škody nad rámec tých, ktoré sú uvedené v Zákone o sociálnom poistení. Rozširujúci výklad v zmysle ďalších škôd otvára cestu k uplatňovaniu náhrady najrôznejších škôd. Keby to tak zákonodarca (vrátane pôvodného v roku 1965) zamýšľal v rámci osobitnej zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, tak by to vyjadril inými jazykovými prostriedkami. Napokon, v takomto prípade by sa taxatívny výpočet nahradzovaných škôd v Zákone o sociálnom poistení (do 01.01.2004 v § 198 ods. 1 písm. a/ – c/ ZP) Z stal zbytočným[15] Nakoniec, argument o čo najširšom pokrytí škôd neobstojí aj z dôvodu, že poškodený zamestnanec má ešte vždy možnosť požadovať náhradu podľa ustanovení o všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa (§ 192 a nasl. ZP).

 



* Odborný asistent na Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

[1] § 13 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z.: „Z úrazového poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú úrazové dávky, a to a) úrazový príplatok, b) úrazová renta, c) jednorazové vyrovnanie, d) pozostalostná úrazová renta, e) jednorazové odškodnenie, f) pracovná rehabilitácia a rehabilitačné, g) rekvalifikácia a rekvalifikačné, h) náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, i) náhrada nákladov spojených s liečením, j) náhrada nákladov spojených s pohrebom.“

[2] Do právomoci ktorého orgánu patrí rozhodovanie o náhrade škody vzniknutej z pracovného úrazu alebo choroby z povolania do 31.12.2003 po prijatí Zákona o sociálnom poistení pozri Stanovisko občianskoprávneho a správneho kolégia č. Cpj 9/06 k niektorým otázkam právomoci súdu na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania. Dostupné na https://www.nsud.sk/stanovisko-c-cpj-906-o-odskodnovani-pracovnych-urazov-a-chorob-z-povolania/.

[3] § 193 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce č. 65/1965 Z. z.: „Pracovníkovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania, je organizácia povinná v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá, poskytnúť náhradu za a) stratu na zárobku, b) bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením, d) vecnú škodu.“

[4] Termín používa pracovnoprávny kódex aj pri zodpovednosti zamestnávateľa pri odvracaní škody podľa § 194 ZP: „Zamestnanec, ktorý pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi utrpel vecnú škodu, má voči nemu nárok na jej náhradu a na náhradu účelne vynaložených nákladov, ak nebezpečenstvo sám úmyselne nevyvolal a ak si počínal pritom spôsobom primeraným okolnostiam. Tento nárok má aj zamestnanec, ktorý takto odvracal nebezpečenstvo hroziace životu alebo zdraviu, ak by za škodu zodpovedal zamestnávateľ. Ak utrpel škodu na zdraví, posudzuje sa táto škoda ako pracovný úraz.“

[5] Vládny návrh zákona Zákonník práce, druhé volebné obdobie, číslo parlamentnej tlače 926. Dostupné na https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=162674.

[6] § 188 ZP: „Pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody.“

[7] § 193 ods. 1 prvá veta ZP: „Zamestnávateľ zodpovedá za škodu na veciach, ktoré si u neho zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním na mieste na to určenom, a ak nie je také miesto určené, potom na mieste, kde sa obvykle odkladajú.“

[8] § 217 ods. 2 ZP: „Pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.“

[9] Rozsudek Nejvyššího soudu ČSR, sp. zn. 3 Cz 49/71 publikovaný v Bulletinu Nejvyššího soudu ČSR č. 8/1972; Ze zhodnocení rozhodování soudů České socialistické republiky o odškodňování pracovních úrazů a nemocí z povolání, projednaného a schváleného občanskoprávním kolegiem Nejvyššího soud ČSR 27. 1. 1975, Cpj 37/74 (R 11/1976); Stanovisko občanskoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČSR z 30. 10. 1978, Cpj 240/78 (R 17/1978); Zo správy o zhodnotení rozhodovania súdov Slovenskej socialistickej republiky vo veciach odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania, prejednanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR 19. 6. 1980, Cpj 11/80 (R 28/1980).

[10] BARARNCOVÁ, H.: Zákonník práce : komentár. 1. vyd. Praha : C.H.Beck, 2010, s. 602.

[11] FRIEDMANNOVÁ, D. in TKÁČ, V. a kol.: Zákonník práce: komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, s. 780.

[12] Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. 10. 2013, sp. zn. 51Cpr/8/2012: „[N]avrhovateľovi vznikli v súvislosti s diagnostikovaním choroby z povolania náklady spolu vo výške 517,96 eur, pričom navrhovateľ absolvovaním týchto vyšetrení nijako nezlepšil svoj zdravotný stav a tieto vyšetrenia slúžili výlučne na určenie choroby z povolania, súd vyhodnotil postup odporcu, ktorý mu odmietol uhradiť tieto náklady ako vecnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s chorobou z povolania, za nedôvodný a účelový. Nie je možné prenášať povinnosť na zaplatenie týchto nákladov na navrhovateľa ako poškodeného a požadovať od neho, aby sa podieľal na týchto nákladoch, ktoré nespôsobil. Záverom teda možno zhrnúť, že náklady navrhovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s diagnostikovaním choroby z povolania, považuje súd za účelné, navrhovateľ preukázal opodstatnenosť svojho nároku. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, kedy navrhovateľ preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre vznik práva na náhradu vecnej škody, ktorá mu ako zamestnancovi vznikla v súvislosti s chorobou z povolania, súd návrhu vyhovel a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 517,96 eur.“

[13] § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.: „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“

[14] Rozsudok Okresného súdu Košice II z 02. 02. 2010, sp. zn. 14C/40/2009.

[15] Porovnaj s WITZ, K. K pojmu „věcná škoda“ podle § 193 zákoníku práce. In Právní č. 6/1974, s. 509-510.

nahoru