Question marks about maternity and parental leave from the perspective of labour law and social security law

JUDr. Zuzana Macková, PhD.*

Annotation

Rights and entitlements during the maternity and parental leave form an important part of the Labour and Social Security Law. The instant article is dedicated to present situation in this area in the Slovak Republic. The legislation is relatively flexible – generally providing for three years of parental leave, with the possibility to extend it to five years of age of the child. For parents of children with difficult health condition or disability, this can be further extended from six to eight years of age of the child. The flexibility clause, however, does not cover the provision of social benefits – i.e. the entitlement to receive parental allowance. This discrepancy between formal right and lack of material support, forms one of the critical points of the article. Further critique covers the equalisation of rights and benefit entitlements for all parents regardless the fact whether they actually take care and spend time with their children. More specifically, the author claims that entitlement to parental allowance should be conditioned by daily and full-time child-care provided by the parent him/herself. Employed parents or parents dedicating themselves to enterpreneurship (while the daily care of a child is in fact an activity of a third person, such as grandmother) should receive partial/proportionate, but not full amount of benefits, stipulated by legislation from 2009 for reconciliation of work and family life. Given the present economic crisis and regional differences within Slovakia concerning both employment opportunities and level of salaries, more individualised rather than a unifom system of en block payment of parental allowances – regardless actual daily care – would be more fair and adequate. In the end, such approach would also better follow the EU approach and European acquis in this area. 

Úvod

V Slovenskej republike má rodina neustále veľký význam. Predstavuje pre ľudí veľmi dôležitú a stabilnú hodnotu. Rodina (funkčná) predstavuje pre každého jednotlivca v dnešnom globalizovanom a nesmierne polarizovanom svete symbol pokoja, istoty, stability, súdržnosti, nádeje a sily. V rámci rodiny ako sociálnej skupiny sa formuje osobnosť jednotlivca (inteligencia, etika, morálne a sociálne cítenie, úprimnosť) a jeho spoločenský charakter (vnímanie a rešpektovanie univerzálnych ľudských hodnôt – tj. slobody, rovnosti, sociálnej spravodlivosti, solidarity, ľudskej dôstojnosti, atď.).[1] Rodina je považovaná za prirodzene základnú bunku spoločnosti i štátu a má univerzálny a výchovný charakter.

Aj keď sa rodina javí ako súkromná záležitosť, je zároveň aj záležitosťou verejnou, t.j. je vecou štátu, pretože pre štát má význam iba rodina „funkčná“, v ktorej sa deti vychovávajú k zmysluplnej práci v dospelosti, ktorá je schopná postarať sa o svojich chorých a starých a je aktívna i vo svojom okolí – t.j. viac spoločnosti svojou činnosťou dáva ako od spoločnosti dostáva. „Nefunkčná rodina sa stáva sociálnym problémom a predmetom pôsobenia sociálnej politiky“.[2]Ján Pavol II. rodinu založenú manželstvom považoval za nezastupiteľnú inštitúciu, ustanovizeň, ktorá sa nedá ničím nahradiť a nazval ju svätyňou života a za základný prvok spoločného dobra každej spoločnosti.[3]

Úroveň zabezpečenia rodín s deťmi determinuje celý rad faktorov ako napr. historické tradície krajiny, ekonomická a kultúrna vyspelosť krajiny, politická orientácia krajiny, vekové zloženie obyvateľstva, etické názory, náboženstvo, atď. Pojem „rodinnej politiky“ v európskom priestore sa začal presadzovať v období tzv. krízy sociálneho štátu,[4]t.j. v období  70. a 80. rokov 20. storočia. Chápal sa ako ucelený systém ochrany a podpory rodín, namiesto jednotlivých opatrení zameraných iba napr. na pôrodnosť, ekonomickú podporu rodín s deťmi, rozvoj služieb pre rodiny s malými deťmi a pod. Vyspelé demokratické európske štáty nežijú iba z prítomnosti, ale svojím konaním sa snažia vytvárať aj predpoklady a priestor pre budúcnosť a rozvoj nastupujúcej generácie. Ich opatrenia sa prejavujú najmä v ochrane rodiny, predovšetkým v ochrane žien (i mužov) v súvislosti s ich starostlivosťou o deti v období, keď je matka (i otec) pre dieťa takmer nenahraditeľná, t.j. počas materskej a rodičovskej dovolenky, ktorej právna úprava je obsiahnutá v základných dokumentoch nielen pracovného práva, ale aj rodinného práva a najmä práva sociálneho zabezpečenia, ktoré predstavuje jadro sociálnej politiky. Sociálna ochrana rodín s malými nezaopatrenými deťmi sa zabezpečuje poskytovaním sociálnych dávok, najmä z nemocenského poistenia – t.j. materské (počas materskej dovolenky, resp. rodičovský príspevok v prípade nesplnenia podmienok na materské) a zo systému štátnych sociálnych dávok – t.j. rodičovského príspevku alebo príspevku na starostlivosť o dieťa (počas rodičovskej dovolenky).

V Slovenskej republike v tejto oblasti došlo k viacerým zásadným zmenám, avšak rozsah, ako aj (ne)kompaktibilita platnej právnej úpravy vyvoláva viaceré nejasnosti a otázniky.

I.  Základné pramene právnej úpravy

Pojem rodiny, ako aj jej ochrany a zabezpečenie starostlivosti o deti  je ustanovený v základných prameňoch práva sociálneho zabezpečenia a to napr. vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (čl. 16 ods. 3 – zo dňa 10.12.1948),[5] Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach  (čl. 10 ods. 1 – zo dňa 16.12.1966),[6]  Dohovore Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „MOP“) č. 102/1952 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (VII. časť  – rodinné dávky - čl. 39 až 45),[7] Dohovore MOP č. 130 z roku 1969 o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v chorobe, v ktorom je ustanovená výška dávky poskytovanej chránenej osobe najmenej v sume 60 % z predchádzajúceho zárobku, prípadne 60 % z priemernej mzdy, resp. najmenej 60 % z minimálnej mzdy v danej krajine,[8] ako aj v Európskej sociálnej charte (ďalej len „ESCH“ - čl. 16 – právo rodiny na sociálnu, právnu a hospodársku ochranu)[9] a v Revidovanej Európskej sociálnej charte (čl.16).[10]

Zákonnú ochranu rodičovstva a rodiny, osobitnú ochranu detí a mladistvých, osobitnú starostlivosť žien v tehotenstve, ich ochranu v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky, taktiež aj garanciu práv rodičov vo veci starostlivosti o deti a ich výchovy, ako aj právo deti na rodičovskú starostlivosť a výchovu s tým, že práva rodičov môžu byť obmedzené a maloleté deti môžu byť od rodičov odlúčené proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona, ako aj garanciu práva rodičov starajúcich sa o deti na pomoc štátu a primerané hmotné zabezpečenie ustanovuje aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.[11] Ochranu a podporu manželskej rodine vrátane garancie uvedených sociálnych práv jednoznačne zakotvuje aj Ústava Slovenskej republiky.[12] V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v podmienkach Slovenskej republiky za základnú bunku spoločnosti sa považuje iba rodina, ktorá je založená na základe zväzku muža a ženy, t.j. manželstva,[13] čo je takto vymedzené aj v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (čl. 1 a 2 základných zásad).[14]

Nesmierny význam rodiny je zovšeobecnený aj vo viacerých článkoch Charty základných práv Európskej Únie (2010/C 83/02), ako napr. v čl. 7, 33, 23 a 24.[15]

Uvedené práva sú priamo premietnuté aj do súčasne platnej právnej úpravy pracovnoprávnych vzťahov, a to do Zákonníka práce (ďalej len „ZP“)[16], ako aj do dnes platných a účinných zákonov sociálneho zabezpečenia, a to do zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov upravujúceho hmotné zabezpečenie najmä počas tehotenstva a materstva, t.j. v období materskej dovolenky, kedy je matka pre dieťa nenahraditeľná a v období rodičovskej dovolenky, kedy sa poskytujú štátne sociálne dávky podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“) a zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o príspevku na starostlivosť o dieťa“).

II.  Pracovnoprávna ochrana žien a mužov starajúcich sa o dieťa (§ 160 – 170 zp)

Zásada rovnakého zaobchádzania je obsiahnutá predovšetkým v Zákonníku práce.[17] V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že do roku 2011 osobitná ochrana žien z dôvodu ich fyziologických predpokladov a spoločenskej funkcie v materstve bola upravená extenzívnym spôsobom. Takáto extenzívna právna úprava však nebola plne v súlade s právnymi predpismi Európskej únie. Najvýznamnejšia zmena v súvislosti s osobitnou ochranou žien bola prijatá novelou, tj. zákonom č. 48/2011 Z.z., ktorým sa menil ZP[18] v zmysle smernice č. 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, ktorá bola menená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES zo dňa 23.9.2002, podľa ktorej osobitná ochrana ženy pred inými ženami a mužmi sa považuje za opodstatnenú iba z dôvodu jej biologického stavu v čase tehotenstva, krátko po pôrode a v čase dojčenia, nie však po uplynutí uvedených období, pretože vtedy už dôvody na jej zvýšenú ochranu nie sú. Táto zmena sa premietla do základnej zásady článku 6 ZP druhej vety, v zmysle ktorej zákonodarca explicitne vyjadruje, že„….tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom po jeho narodení“. Tretia veta článku 6 ZP[19] ustanovuje, že z dôvodu spoločenskej funkcie obidvoch rodičov pri výchove a starostlivosti o deti sa tak žene, ako aj mužovi majú zabezpečovať také pracovné podmienky, ktoré rovnakou mierou spočívajú v ochrane ich pracovného pomeru a v žiadnom prípade nie je odôvodnené uprednostňovanie žien. V zmysle základnej zásady článku 8 ZP „zamestnanci majú právo na hmotné zabezpečenie … v súvislosti s tehotenstvom a rodičovstvom na základe predpisov o sociálnom zabezpečení a pracovnoprávne vzťahy sú v čase neschopnosti zamestnancov na prácu z dôvodov (choroby, úrazu), tehotenstva alebo materstva a rodičovstva vo zvýšenej miere chránené zákonom“.

Uvedená pracovnoprávna i sociálna ochrana vyplýva jednoznačne z Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „SR“)[20].   

III.  Materská dovolenka ženy a rodičovská dovolenka muža (§ 16 - § 16 zp)

V súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o narodené dieťa v Slovenskej republike došlo k najväčšej zmene od 1. januára 2011, odkedy žene patrí materská dovolenka v rozsahu 34 týždňov[21] a žene, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí, patrí materská dovolenka v rozsahu 43 týždňov.[22] V prípade osamelej ženy k zmene dĺžky materskej dovolenky nedošlo a materská dovolenka sa jej naďalej poskytuje v rozsahu 37 týždňov.[23]

Vo veci nástupu[24] na materskú dovolenku, ako aj v prípade jej (ne)vyčerpania právna úprava zostala nezmenená.[25] Nezmenila sa ani najkratšia dĺžka materskej dovolenky.[26] Na základe uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania a rovnoprávneho postavenia rodičov – matky i otca vo veci starostlivosti o narodené dieťa, patrí aj mužovi - zamestnancovi od narodenia dieťaťa za splnenia podmienky, že sa stará o narodené dieťa rodičovská dovolenka v rovnakom rozsahu.[27] V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zákonodarca uvedené obdobie nazýva „rodičovskou dovolenkou muža“, avšak vo svojej podstate ide o tzv. otcovskú dovolenku, pretože o narodené dieťa sa súčasne s matkou dieťaťa môže starať aj otec dieťaťa, príp. môže ísť o manžela matky dieťaťa, napr. ak muž nie je biologickým otcom dieťaťa.

V súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o novonarodené dieťa od 1. januára 2011 patrí žene (zamestnankyni) pracovné voľno bez náhrady mzdy[28] a rodičovská dovolenka až do troch rokov veku, resp. až do šiestich rokov veku dieťaťa. Táto doba sa považuje za ospravedlnenú neprítomnosť v práci a ide o tzv. dôležité osobné prekážky v práci.[29] Zamestnávateľ je povinný poskytnúť pracovné voľno aj mužovi, ak sa stará o narodené dieťa,  a to v rovnakom rozsahu ako žene.  Za tento čas žene, ani mužovi nepatrí náhrada mzdy.

V zmysle práva sociálneho zabezpečenia podľa osobitných predpisov sa im poskytuje hmotné zabezpečenie, a to počas materskej dovolenky (resp. rodičovskej dovolenky v prípade muža podľa § 166 ods. 1 ZP) - materské[30] alebo štátna sociálna dávka - rodičovský príspevok od narodenia dieťaťa v prípade, ak nevzniká nárok na materské. Je potrebné uviesť, že v tomto období hmotné zabezpečenie patrí iba jednému z rodičov.

Počas rodičovskej dovolenky (ženy a muža – t.j. do troch, resp. šiestich rokov veku dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom) sa poskytujú štátne sociálne dávky, a to rodičovský príspevok[31] alebo príspevok na starostlivosť o dieťa.[32]

IV.  Materské – hmotné zabezpečenie počas materskej dovolenky a rodičovskej  dovolenky muža (§ 166 ods. 1 zp)

Materské ako obligatórna, opakujúca sa peňažná dávka nemocenského poistenia  nahrádza mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu, príp. ušlú mzdu) počas materskej dovolenky ženy (vo väčšine prípadov). Účelom tejto dávky je hmotné zabezpečenie žien (príp. aj mužov) v čase, keď nemôžu pracovať, t.j. keď spoločnosť uznáva, že nemajú pracovať pre pokročilé tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa a z toho dôvodu nemajú príjem (t.j. mzdu alebo plat).

Základnou podmienkou vzniku nároku na materské je účasť na nemocenskom poistení, pričom poistenkyňa musí nastúpiť na materskú dovolenku za trvania tohto poistenia alebo v čase, po ktorý sa jej ešte zachovávajú nároky zo skoršieho poistenia, t.j. v ochrannej lehote. Ďalšou podmienkou je tzv. čakacia doba, t.j. účasť na nemocenskom poistení musí trvať najmenej 270 (kalendárnych) dní v posledných dvoch rokoch pred pôrodom. Doba účasti na nemocenskom poistení nemusí byť získaná nepretržite a ani v jednej organizácii. Do doby 270 dní nemocenského poistenia sa započítavajú už všetky obdobia, v ktorých bola žena najmenej 270 (kalendárnych) dní nemocensky poistená v posledných dvoch rokoch pred pôrodom, t.j. tak z titulu zamestnankyne, ako aj povinne nemocensky poistenej SZČO a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby. Znamená to, že sa jej do obdobia 270 dní nemocenského poistenia[33] započítava obdobie povinného nemocenského poistenia ako zamestnankyne, obdobie povinného nemocenského poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“), aj obdobie dobrovoľne nemocensky poistenej osoby, ako aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby. Z uvedeného vyplýva, že dochádza k spočítavaniu všetkých dôb poistenia. Treťou z podmienok je skutočnosť, že tehotenstvo sa skončilo pôrodom, a nie potratom. V prípade potratu nárok na materské nevzniká. Dôležitou skutočnosťou je aj zápis narodeného dieťaťa (živého či mŕtvého) do matriky (knihy o narodení). Poslednou z podmienok je skutočnosť, že poistenkyňa (zamestnankyňa) nemá príjem,[34] ktorý sa považuje za vymeriavací základ,[35] tj. nemá príjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti za obdobie, v ktorom nevykonáva činnosť zamestnanca z dôvodu, že poistenkyňa je tehotná alebo sa stará o narodené dieťa a má nárok na materské, t.j. počas materskej dovolenky (34, 37 alebo 43 týždňov). Z uvedeného vyplýva, že poistenkyňa (zamestnankyňa) nepracuje (napr. nevykonáva činnosť na základe pracovnej zmluvy, dohody o vykonaní práce, dohody o pracovnej činnosti a ani dohody o brigádnickej práci študentov, ak ide o študentku VŠ do dovŕšenia 26 roku veku) a z toho dôvodu nemá právo na mzdu, ani na iný príjem zo zárobkovej činnosti, ktorý sa považuje za vymeriavací základ, t.j. spĺňa podmienku straty príjmu (zárobku – mzdy, platu) za obdobie trvania dôvodu na poskytovanie materského. Podmienky nároku na materské, ako aj dĺžka poskytovania materského[36] je totožná s dĺžkou materskej dovolenky v zmysle Zákonníka práce.[37]

Materská dovolenka môže byť v niektorých prípadoch aj kratšia a to v prípade, ak sa dieťa narodilo mŕtve. V takom prípade materská dovolenka patrí žene po dobu 14 týždňov.[38] V prípade, ak dieťa zomrie v dobe, keď je žena na materskej dovolenke, poskytuje sa jej táto dovolenka ešte počas dvoch týždňov odo dňa úmrtia dieťaťa, najdlhšie však do dňa, keď by dieťa dosiahlo jeden rok, [39] avšak nárok na materské (dávku nemocenského poistenia) v tomto prípade má poistenkyňa, ktorej dieťa zomrelo v období trvania nároku na materské (len) do konca druhého týždňa odo dňa úmrtia dieťaťa, najdlhšie (len) do konca 34. týždňa od vzniku nároku na materské, prípadne osamelá poistenkyňa najdlhšie (len) do konca 37. týždňa od vzniku nároku na materské a poistenkyňa, ktorá porodila zároveň dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské najdlhšie (len) do konca 43. týždňa od vzniku nároku na materské. Z uvedeného je zrejmé, že platná právna úprava nie je kompatibilná a v prípade vzniku tejto mimoriadne nepriaznivej životnej situácie v živote ženy – matky, resp. celej rodiny materská dovolenka sa poskytuje najdlhšie do dňa, keď by dieťa dosiahlo jeden rok, avšak bez sociálneho zabezpečenia, t.j. poskytovania materského, ktoré sa na základe uvedeného poskytuje podstatne kratšiu dobu (34, resp. 37, príp. 43 týždňov od vzniku nároku na materské).

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že čas nástupu na materskú dovolenku určuje lekár, v starostlivosti ktorého tehotná žena je.  Materská dovolenka je právnym nárokom ženy, o ktorý nemusí osobitne žiadať. Stačí, ak zamestnávateľovi nástup na materskú dovolenku oznámi na predpísanom tlačive, potvrdenom príslušným lekárom (gynekológom).

Zákonník práce určuje hranicu, kedy môže žena najskôr nastúpiť na materskú dovolenku – t.j. najskôr od začiatku ôsmeho týždňa pred očakávaným dňom pôrodu.[40] V prípade nepriaznivého zdravotného stavu ženy, ktorý spočíva napr. v jej tehotenstve, žena - zamestnankyňa môže z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti (napr. rizikového tehotenstva) poberať počas celého tehotenstva (napr. od 2. mesiaca tehotenstva) dávky sociálneho zabezpečenia, a to náhradu príjmu[41] (po dobu prvých desiatich dní, t.j. od 1. do 3. dňa vo výške 25 % denného vymeriavacieho základu a od 4. do 10. dňa vo výške 55 % denného vymeriavacieho základu) a nemocenské[42] (t.j. dávku nemocenského poistenia - od 11. dňa trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j. rizikového tehotenstva vo výške 55 % denného vymeriavacieho základu) až do nástupu na materskú dovolenku.[43]

Výška materského je v súčasnosti 65 %[44] denného vymeriavacieho základu poistenca[45] alebo pravdepodobného denného vymeriavacieho základu.[46] Materské sa poskytuje za (kalendárne) dni a za to isté obdobie sa poskytuje len raz a len jednému oprávnenému poistencovi. To však neplatí v prípade, ak inému poistencovi vznikne nárok na materské [47] (iba) počas obdobia nároku na materské, ktoré nesmie byť kratšie ako 14 týždňov od vzniku nároku na materské a nesmie zaniknúť pred uplynutím šiestich týždňov odo dňa pôrodu poistenkyne, ktorá dieťa porodila (t.j. v období šestonedelia).[48] 

Zamestnávateľ je povinný žene (i mužovi) ospravedlniť neprítomnosť v práci po celý čas materskej dovolenky. Počas čerpania tejto materskej dovolenky nesmie zamestnávateľ obsadiť pracovné miesto iným zamestnancom, iba ak na pracovný pomer na dobu určitú. Po návrate do práce po skončení tejto materskej dovolenky (do 34 týždňov, resp. 37 týždňov, príp. 43 týždňov), zamestnávateľ je povinný ženu (i muža) zaradiť na pôvodnú prácu a pracovisko.[49]

V.  Rodičovská dovolenka ženy a muža[50]

Po vyčerpaní materskej dovolenky (a rodičovskej dovolenky muža)[51] na prehĺbenie starostlivosti o dieťa má zamestnávateľ povinnosť poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši tri roky veku, resp. do šiestich rokov veku v prípade, ak ide o dieťa vyžadujúce si osobitnú starostlivosť z dôvodu dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu. Vo svojej podstate ide o individuálne právo, nie povinnosť rodiča rozhodnúť sa, v akom rozsahu rodičovskú dovolenku vyčerpá. ZP  ustanovuje iba minimálnu výmeru rozsahu čerpania rodičovskú dovolenku v rozpätí jedného mesiaca. Rodičovskú dovolenku môže čerpať zároveň žena – matka dieťaťa a súčasne aj muž – otec dieťaťa alebo iba jeden z nich, čo záleží od ich vzájomnej dohody.

            Novela[52] účinná od 1. septembra 2011 umožnila modifikované čerpanie rodičovskej dovolenky v záujme zosúladenia pracovného a súkromného života. Po vzájomnej dohode zamestnávateľa so zamestnancom možno rodičovskú dovolenku (do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa) poskytnúť najdlhšie do dňa, v ktorom dieťa dovŕši päť rokov veku, a ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim si osobitnú starostlivosť (do dovŕšenia šiestich rokov veku dieťaťa), najdlhšie do dňa, v ktorom dieťa dovŕši osem rokov veku, avšak najviac v rozsahu, v ktorom sa táto dovolenka v priebehu obdobia troch alebo šiestich rokov nečerpala. Z uvedeného vyplýva, že rozsah rodičovskej dovolenky do troch alebo do šiestich rokov veku dieťaťa zostáva naďalej zachovaný a celková dĺžka rodičovskej dovolenky sa nepredlžuje. V podstate ide len o flexibilnú možnosť dočerpania rodičovskej dovolenky, resp. jej rozloženia do piateho alebo ôsmeho roku veku dieťaťa. Napr. matka vyčerpá rodičovskú dovolenku do dvoch rokov veku dieťaťa, potom nastúpi opätovne do zamestnania a nevyčerpaný jeden rok rodičovskej dovolenky bude čerpať v období, keď dieťa nastúpi do materskej školy. Z pohľadu  praxe pôjde zrejme iba o výnimočné prípady najmä z dôvodu zákonom ustanovenej dĺžky poskytovania štátnych sociálnych dávok, a to rodičovského príspevku alebo príspevku na starostlivosť o dieťa (t.j. najdlhšie do troch rokov veku dieťaťa alebo v prípade dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom do šiestich rokov veku dieťaťa).

Čerpanie materskej a rodičovskej dovolenky do značnej miery ovplyvňuje prevádzku zamestnávateľských subjektov. Vzhľadom na to žena a muž majú oznámiť zamestnávateľovi najmenej (t.j. aspoň) jeden mesiac vopred predpokladaný deň nástupu na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku, predpokladaný deň ich prerušenia, skončenia a zmeny týkajúce sa nástupu, prerušenia a skončenia materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky.[53] Zákonodarca  neustanovuje oznamovaciu povinnosť, ale možno hovoriť skôr o oznamovacej „možnosti“.

Nevyčerpanie rodičovskej dovolenky do troch, resp. do šiestich rokov veku dieťaťa nemusí mať za následok zánik nevyčerpanej časti rodičovskej dovolenky, ale môže, a to na základe právneho úkonu zamestnávateľského subjektu. Vyplýva to z dikcie ZP, ktorá expressis verbis vyjadruje „právo zamestnávateľa“ rozhodnúť sa, či žiadosti rodiča o čerpanie rodičovskej dovolenky do vyššieho veku dieťaťa (t.j. do piatich, resp. ôsmich rokov veku) vyhovie alebo nevyhovie.[54] V tejto súvislosti je otázne, či uvedené znenie ustanovenia § 166 ods. 4 ZP je plne v intenciách smernice Rady 2010/18/EÚ, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES, ktorá ustanovuje minimálny neprenosný rozsah trvania rodičovskej dovolenky v trvaní najmenej štyroch mesiacov rešpektujúc princíp rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami.[55] Dikcia ZP jednoznačne zvýhodňuje zamestnávateľa, pretože ustanovenie čl. 3 ods. 1 písm. a) smernice 2010/18/EÚ sa  odvoláva na rešpektovanie a prihliadanie nielen potrieb zamestnávateľa, ale aj zamestnanca. Pre podporu vyváženejšieho čerpania rodičovskej dovolenky zo strany oboch rodičov zákonodarca mal do ustanovenia § 166 ods. 4 ZP  zapracovať minimálny rozsah smernicou stanovenej dĺžky rodičovskej dovolenky, t.j. v trvaní najmenej štyroch mesiacov, z ktorých najmenej jeden mesiac mal byť neprenosný. Nejasnosti vyvstávajú aj vo veci zachovania nároku na vecné dávky počas minimálneho obdobia rodičovskej dovolenky najmenej v dĺžke štyroch mesiacov, ako aj už spomínaného zachovania nároku na príslušné dávky sociálneho zabezpečenia, t.j. v našich podmienkach rodičovského príspevku alebo príspevku na starostlivosť o dieťa.

VI.  Rodičovský príspevok a príspevok na starostlivosť o dieťa - hmotné zabezpečenie počas rodičovskej dovolenky muža a ženy (§ 166 ods. 2 zp)

Počas rodičovskej dovolenky ženy a muža poskytovanej v zmysle § 166 ods. 2 ZP (t.j. po uplynutí 34 týždňov, resp. 37 alebo 43 týždňov materskej dovolenky) na prehĺbenie starostlivosti o dieťa sa poskytujú štátne sociálne dávky, a to rodičovský príspevok[56] a príspevok na starostlivosť o dieťa.[57]

Rodičovský príspevok[58] ako obligatórna, opakujúca sa, netestovaná, peňažná štátna sociálna dávka sa v súčasnosti poskytuje na zlepšenie podmienok rodín starajúcich sa o malé deti, najmä na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa do troch rokov veku alebo do šiestich rokov veku, ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo do šiestich rokov veku, ktoré je zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov, najdlhšie tri roky od právoplatnosti prvého rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti tej istej oprávnenej osoby.

V zmysle novely[59] od 1. januára 2011 sa upustilo od striktného zákazu nevykonávania zárobkovej činnosti[60] počas poberania rodičovského príspevku a rodič (oprávnená osoba) sa môže rozhodnúť, či sa o dieťa bude starať osobne alebo bude vykonávať zárobkovú činnosť, prípadne sa zúčastňovať vzdelávacích aktivít formou stredoškolského alebo vysokoškolského štúdia a riadnu starostlivosť o dieťa počas uvedených aktivít zabezpečí inou plnoletou fyzickou alebo právnickou osobou.Nárok na rodičovský príspevok nevznikal a naďalej nevzniká maloletému rodičovi, ktorý nemá priznané rodičovské práva a povinnosti.

Rodičovský príspevok pri starostlivosti o to isté dieťa patrí iba jednej oprávnenej osobe a to aj v prípade, ak sa o to isté dieťa riadne stará viac oprávnených subjektov, t.j. napr. len jednému z rodičov - buď matke, otcovi alebo iba jednému z náhradných rodičov. Je potrebné zdôrazniť, že v prípade starostlivosti o viac detí, vzniká iba jeden nárok na rodičovský príspevok a len jednej oprávnenej osobe určenej podľa ich dohody.

Nárok na rodičovský príspevok nevzniká, ak sa oprávnená osoba a dieťa zdržiavajú v štáte, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou (ďalej len „členský štát“), a počas pobytu v tomto štáte oprávnená osoba nie je povinne verejne zdravotne poistená alebo dobrovoľne verejne zdravotne poistená v Slovenskej republike.[61]

Výška rodičovského príspevku od 1. januára 2013 bola v sume 199,60 € mesačne a naposledy sa jeho výška upravila od 1. januára 2014 na sumu 203,20 € mesačne vzhľadom na koeficient,[62] ktorým sa upravili sumy životného minima od 1. júla 2013. Avšak od 1. januára 2014 výška rodičovského príspevku zostala nezmenená z dôvodu deflácie, pretože sumy životného minima sa k 1. júlu 2014, ani k 1. júlu 2015 neupravovali z dôvodu, že koeficient, ktorým sa upravovali sumy životného minima bol nižší ako jedna alebo sa rovnal jednej.[63]

V prípade, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dve a viac súčasne narodených detí, rodičovský príspevok v sume 203,20 € mesačne sa zvyšuje o 25 %, t.j. o 50,80 € na každé ďalšie dieťa, ktoré sa narodilo súčasne s dieťaťom napr. do troch, resp. do šiestich rokov veku (napr. v prípade dvojičiek, trojičiek, atď.).

Rodičovský príspevok je 101,60 € mesačne[64] – t.j. 50 % zo sumy 203,20 € mesačne, resp. zo sumy zvýšenej o 25 % na každé ďalšie dieťa, ak oprávnená osoba nedbá najmenej tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky ďalšieho dieťaťa v jej starostlivosti. Rodičovský príspevok sa v tejto sume 101,60 € mesačne poskytuje najmenej počas troch kalendárnych mesiacov od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom škola oznámila úradu práce, že oprávnená osoba nedbá najmenej tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace o riadne plnenie povinnej školskej dochádzky ďalšieho dieťaťa v jej starostlivosti.

Nárok na rodičovský príspevok za kalendárny mesiac zaniká uplynutím šiestich mesiacov od posledného dňa v mesiaci, za ktorý patril.

Okrem (nového) rodičovského príspevku ako reakcia na prepuknutie celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy bola v roku 2009 zavedená aj ďalšia nová štátna sociálna dávka (z pohľadu daní – len sociálna dávka), a to príspevok na starostlivosť o dieťa s cieľom umožniť rodičom vykonávať aj zárobkovú činnosť a zároveň zabezpečiť starostlivosť o dieťa v rodinnom prostredí alebo v prostredí vytvorenom na výkon tejto starostlivosti o dieťa (t.j. jasliach, materských školách, atď.), pretože pri poberaní rodičovského príspevku do konca roku 2010 nebolo možné vykonávanie zárobkovej činnosti.

Hlavným účelom príspevku na starostlivosť je zosúladenie najmä rodinného a osobného života s pracovným životom, zlepšenie mobility a prístupu na trh práce, zvýšenie zamestnanosti rodičov malých detí, najmä matiek, ako aj zabezpečenie rovnosti príležitostí mužov i žien starajúcich sa o malé deti v pracovnom i profesionálnom živote.

Príspevkom na starostlivosť štát prispieva na úhradu výdavkov vynaložených na starostlivosť o dieťa taktiež do troch rokov veku dieťaťa alebo do šiestich rokov veku dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom počas výkonu zárobkovej činnosti rodiča alebo fyzickej osoby, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov.

Starostlivosťou o dieťa podľa tohto zákona sa rozumie poskytovanie starostlivosti dieťaťu v záujme jeho fyzického vývinu a psychického vývinu pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho práv v čase, počas ktorého rodič vykonáva zárobkovú činnosť alebo študuje na strednej škole alebo na vysokej škole. Starostlivosť o dieťa sa vykonáva v rodinnom prostredí,[65] v prostredí účelovo vytvorenom a upravenom na výkon starostlivosti o dieťa[66] alebo v rodinnom prostredí fyzickej osoby poskytujúcej starostlivosť o dieťa.[67] Poskytovateľom starostlivosti o dieťa je zariadenie zriadené podľa osobitných predpisov,[68] napr. jasle, materská škola alebo napr. zariadenie dočasnej starostlivosti o deti,[69] kde sa poskytuje sociálna služba maloletému nezaopatrenému dieťaťu, ak rodič alebo iná fyzická osoba, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu, nemôže z vážnych dôvodov zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa sama alebo za pomoci rodiny a nie sú ďalšie dôvody, pre ktoré je potrebné postupovať v záujme dieťaťa.[70] Poskytovateľom môže byť aj iná právnická osoba, ktorá poskytuje starostlivosť dieťaťu, napr. opatrovateľka, ktorá je zamestnancom obce,[71] fyzická osoba, ktorá poskytuje starostlivosť dieťaťu,[72] napr. SZČO, ktorou môže byť napr. stará mama alebo starý otec, ktorí majú živnosť na poskytovanie starostlivosti o dieťa, ako aj iná fyzická osoba, ak nie je niektorou uvedenou osobou a nevypláca sa jej rodičovský príspevok, napr. stará mama alebo starý otec dieťaťa, resp. iný príbuzný  (t.j. bez živnosti) alebo rodič, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť a nezabezpečí starostlivosť o svoje dieťa uvedeným poskytovateľom, t.j. rodič sám si osobne zabezpečí starostlivosť o svoje dieťa a nevyužije služby uvedených poskytovateľov.

Základnými podmienkami nároku na príspevok sú výkon zárobkovej činnosti, štúdium dennou formou na strednej alebo na vysokej škole, poskytovanie starostlivosti o dieťa poskytovateľom na území Slovenskej republiky, trvalý alebo prechodný pobyt oprávnenej osoby na území Slovenskej republiky a trvalý alebo prechodný pobyt dieťaťa na území Slovenskej republiky.

Oprávnenou osobou na uplatnenie nároku na príspevok je rodič dieťaťa, t.j. matka alebo otec. Ak súd zveril dieťa do starostlivosti jednému z rodičov, oprávnenou osobou na uplatnenie nároku na príspevok je rodič, ktorému je dieťa zverené. Príspevok patrí oprávnenej osobe na každé dieťa. V prípade, ak je viac oprávnených osôb, ktoré spĺňajú podmienky nároku na príspevok, patrí príspevok na to isté dieťa iba jednej z nich.

Od 1. januára 2011 sa zárobková činnosť vymedzila ako činnosť oprávnenej osoby, ktorá je z tejto činnosti povinne dôchodkovo poistená ako zamestnanec[73] alebo ako SZČO,[74] alebo podlieha výsluhovému zabezpečeniu[75] alebo dôchodkovému systému v cudzine.

Nárok na príspevok nevzniká, ak sa jednej z oprávnených osôb alebo manželovi oprávnenej osoby za celý kalendárny mesiac poskytuje materské[76] alebo obdobná dávka v cudzine po uplynutí šiestich týždňov odo dňa narodenia ďalšieho dieťaťa alebo rodičovský  príspevok[77]  alebo obdobná dávka v cudzine alebo príspevok na služby pre rodinu s deťmi.[78]

 Príspevok sa poskytuje v sume preukázaných výdavkov oprávnenej osoby, najviac však v sume 230 € mesačne[79] (napr. v prípade starostlivosti o dve deti najviac vo výške 460 € mesačne, v prípade troch detí najviac vo výške 690 € mesačne, atď.), ak starostlivosť o dieťa zabezpečuje poskytovateľ prostredníctvom jaslí, materskej školy, zariadenia dočasnej starostlivosti o deti, opatrovateľky, ktorá je zamestnancom obce, fyzickej osoby, ktorá poskytuje starostlivosť dieťaťu na základe živnostenského oprávnenia – napr. SZČO. V tomto prípade sa príspevok vypláca za kalendárny mesiac na základe preukázaných výdavkov, ktoré oprávnená osoba uhradila poskytovateľovi za starostlivosť o dieťa najmä príjmovým pokladničným dokladom, ústrižkom uhradenej poštovej poukážky alebo výpisom z jej účtu.

Príspevok vo výške 41,10 € mesačne sa poskytuje, ak starostlivosť o dieťa zabezpečuje poskytovateľ, ktorým je starý rodič – stará mama alebo starý otec, resp. iný príbuzný – teta, ujo, neter, synovec, atď. (t.j. nie sú SZČO, resp. ide o osoby bez živnostenského oprávnenia) a rodič, ktorý vykonáva zárobkovú činnosť si zabezpečuje starostlivosť o svoje dieťa sám, pričom nevyužíva služby hore uvedených poskytovateľov.[80]

V oboch prípadoch sa príspevok vypláca vždy za celý kalendárny mesiac, a to aj vtedy, keď podmienky nároku na príspevok boli splnené iba za časť kalendárneho mesiaca. Príspevok sa taktiež nevypláca za kalendárny mesiac alebo jeho časť, za ktorý bol vyplatený rodičovský príspevok. Na základe žiadosti oprávnenej osoby sa príspevok vyplatí jednorazovo v sume preukázaných výdavkov oprávnenej osoby, najviac v sume 230 € mesačne, a to aj za obdobie dlhšie ako jeden kalendárny mesiac, najviac však za obdobie šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.

Záver

Na území bývalého Československa, ako aj v súčasnosti na území Slovenskej republiky právna úprava týkajúca sa pracovnoprávnej ochrany a sociálneho zabezpečenia počas materskej a rodičovskej dovolenky je nadštandardná, najmä čo sa týka dĺžky materskej a rodičovskej dovolenky. Problematické a nedostatočné je hmotné zabezpečenie vzhľadom na výšku materského, rodičovského príspevku a príspevku na starostlivosť o dieťa.

Materské od 1. januára 2004 do 31. decembra 2010 dosahovalo výšku iba 55 % denného vymeriavacieho základu, čím sa nerešpektovala dikcia ratifikovaného dohovoru MOP č. 130 z roku 1969 o nemocenských dávkach. K úprave jeho výšky v intenciách záväznej medzinárodnej úpravy pre Slovenskú republiku došlo až od 1. januára 2011 na 60 % denného vymeriavacieho základu[81] a neskôr od 1. januára 2012 na 65 % denného vymeriavacieho základu.[82] Najväčšia diskrepancia vzniká v prípade tehotných žien v prípade rizikového tehotenstva, kedy až do nástupu na materskú dovolenku majú nárok na iné dávky, a to na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti a na nemocenské (z nemocenského poistenia), avšak len vo výške 55 % denného vymeriavacieho základu. Z tohto dôvodu možno konštatovať, že aj ďalšie dávky nemocenského poistenia  súvisiace s dočasnou pracovnou neschopnosťou, resp. ošetrovaním chorého člena rodiny by mali byť poskytované v zmysle uvedeného ratifikovaného dohovoru MOP č. 130 z roku 1969 o nemocenských dávkach, t.j. najmenej vo výške 60 % denného vymeriavacieho základu, avšak vzhľadom na rešpektovanie princípu rovnosti pred zákonom a sociálnej spravodlivosti výška všetkých dávok nemocenského poistenia by mala byť rovnaká, t.j. nielen materského, ale aj nemocenského a ošetrovného, ako aj vyrovnávacej dávky aspoň vo výške 65 % denného vymeriavacieho základu, resp. od 1. januára 2016 v zmysle navrhovanej novely 70 % denného vymeriavacieho základu.

Rodičovský príspevok ako nová dávka bol zavedený na našom území od 1. októbra 1990 s cieľom zrovnoprávniť oboch rodičov starajúcich sa o malé deti, t.j. umožniť čerpať rodičovskú dovolenku aj mužom – otcom detí, ktorí do roku 1990 vo veci starostlivosti o deti boli v podstate diskriminovaní, pretože o dieťa do troch rokov veku sa mohla starať len žena – matka dieťaťa počas tzv. ďalšej materskej dovolenky.[83] Hlavným cieľom sa stala podpora najmä riadnej, celodennej a osobnej starostlivosti o malé dieťa do troch, resp. šiestich rokov veku dieťaťa bez výkonu zárobkovej činnosti.

Zákonodarca od 1. januára 2010 umožnil pracovnú aktivitu pri poberaní rodičovského príspevku, avšak v tom čase na podporu zosúladenia rodinného a osobného života s pracovnou aktivitou rodiča starajúceho sa o malé dieťa do troch, resp. do šiestich rokov veku už od 1. januára 2009 zaviedol príspevok na starostlivosť o dieťa.

Táto koncepčne rozporná právna úprava vzhľadom na regionálne rozdiely a vysokú mieru nezamestnanosti z objektívnych dôvodov ešte viac polarizuje spoločnosť a sociálnymi dávkami sú vo svojej podstate podporované tie subjekty, ktoré sociálne dávky vôbec nepotrebujú, t.j. ekonomicky činné. Zákonodarca by sa mal vrátiť k podstate tej-ktorej štátnej sociálnej dávky a rodičovský príspevok poskytovať len rodičom, ktorí sa riadne, celodenne a osobne starajú o dieťa, t.j. bez zárobkovej činnosti a príspevok na starostlivosť o dieťa poskytovať rodičom zárobkovo činným. Zároveň by bolo potrebné prehodnotiť aj výšku príspevku na starostlivosť o dieťa vzhľadom na skutočnosť, že v prípade, ak napr. stará mama má vybavené živnostenské oprávnenie, suma príspevku dosahuje najviac (až) 230 € mesačne,[84] ale ak napr. stará mama živnostenské oprávnenie nemá, výška príspevku je najviac (len) 41,10 € mesačne. V tejto súvislosti by sa zákonodarca mal vrátiť k základnému princípu sociálneho zabezpečenia, a to buď príjem alebo sociálna dávka a ak bude presadzovať aj príjem v spojitosti so sociálnou dávkou, jej výška by mala byť len symbolická.

Taktiež je nevyhnutne potrebné zosúladiť ustanovenia ZP, ktoré upravujú možnosti modifikovaného čerpania rodičovskej dovolenky[85] po dohode zamestnanca so zamestnávateľom, a to najdlhšie do dňa, v ktorom dieťa dovŕši päť rokov veku (t.j. ak ide o dieťa do troch rokov veku), a ak ide o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť (do dovŕšenia šiestich rokov veku dieťaťa), najdlhšie však do dňa, v ktorom dieťa dovŕši osem rokov veku, najviac v rozsahu, v ktorom sa táto dovolenka v období troch alebo šiestich rokov nečerpala, so zákonmi upravujúcimi poskytovanie rodičovského príspevku a príspevku na starostlivosť o dieťa (ako aj materského v prípade úmrtia dieťaťa v období materskej dovolenky). V prípade týchto dávok sa možnosť flexibilného čerpania dávok až do piatich, resp. až do ôsmich rokov veku dieťaťa (príp. do jedného roku veku dieťaťa) vôbec nepremietla, čím sa reálne zmenšuje aj možnosť využívania tohto moderného flexibilného čerpania rodičovskej dovolenky v súlade so smernicou Rady 2010/18/EÚ, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES.

Literatúra:

• MACKOVÁ,Z.: Systém štátnych sociálnych dávok v transformačnom 20-ročnom období. ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE, Tomus XXXII, č. 1/2013. ISSN 1336-6912. s. 160.
• MACKOVÁ, Z.: Zabezpečenie ženy v materstve rodičovský príspevkom. ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE, Tomus XIX, ISBN 80-223-1426-9. s. 139 – 149.
• STANEK, V. a kolektív: Sociálna politika. Sprint 2002. ISBN 80-88848-92-X. s. 263.
• STANEK, V. a kolektív: Sociálna politika. Vydavateľstvo EKONÓM 2004, ISBN 80-225-1881-6. s.298.
• Svätý Otec bráni inštitút rodiny. In: Život Cirkvi. Bratislava: TK KBS. 2004, roč.11, č. 48, s.3.